Meditácia na 08.05.2014
Mediácie Ľubomíra Stančeka
Štvrtok po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6,44-51
Eucharistia. Poznávajme pri častom prijímaní tajomstvo Ježiša a jeho lásky
Šomreme na kde čo. „Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba," a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: "Zostúpil som z neba?!" (Jn 6,41-42). Ježiš predpovedá založenie Eucharistie a najmä - zdôrazňuje jej dôležitosť pre večný život. Eucharistia nás chráni pred smrťou a dáva nám nádej na večný život. Všetci vieme, že raz musíme zomrieť. A predsa, mnohí žijú akoby nemali zomrieť, nepripravujú sa na stretnutie s Bohom - Sudcom. My veríme, že Ježiš zomrel a zmŕtvych vstal, aby naša smrť nebola konečná, ale aby bola darom od Boha Otca, aby sme mohli „žiť naveky".
Ježiš nás osobne učí takejto smrti. Pripravuje nás na ňu svojimi sviatosťami. Najmä Eucharistiou a pomazaním nemocných. Duch Svätý nám neustále vnuká, že pod spôsobmi chleba a vína v Eucharistii je prítomný živý zmŕtvychvstalý Kristus. Eucharistia je sám Ježiš. Ježiš, ktorý nás pozýva prežiť drámu dočasného prirodzeného života a ktorý chce nám dať večný život. Cirkev preto v spojení s Eucharistiou vysluhuje sviatosti. Ježiš vie o našich ťažkostiach. Byť kresťanom, znamená prijať Boha za svojho Pána. Svojho Boha poznávať, milovať a plniť všetko čo od nás žiada. Boh jednoznačne žiada zriecť sa každého hriechu. Hoci je ťažké žiť s Bohom, nie je to neuskutočniteľné. Boh sám sa postaral o to, aby sme život s Bohom mohli mať ľahší. Preto ustanovil sviatosti a najmä Eucharistiu. Prístupu a ovociu plynúcemu z Eucharistie sa máme učiť.
Kňaz rozpráva. Raz som išiel do kostola na hodinu náboženstva. Z kostolnej brány vybehla upratovačka a volala: „Už to nemôžem vydržať! Tie deti sú neznesiteľné, úplne nevychované!" A začala rozprávať, ako deti vyčíňali v Božom dome. Išlo, prirodzen o chlapcov. Jedni zvonili zvončekmi pri oltárnych stupňoch, iní väčším zvonom pri dverách sakristie. Dvaja sedeli v spovednici, iní sa naháňali medzi lavicami, ďalší sa snažili hrať na organe. Zrazu deti zbadali, že prichádzam. Keď som vošiel, všetci sedeli v laviciach. Iba červeň na tvári a rozstrapatené vlasy prezrádzali akési bojové zážitky. Po modlitbe som im povedal: „Chlapci, zdá sa, že ste sa pred hodinou nevhodne správali v kostole. Rodičia vám doma dovolia robiť taký hluk a tak šalieť?" Zahanbení chlapci odpovedali, že nie, najmä vtedy, keď sú dedko alebo babička chorí. Ani vtedy nie, keď príde kňaz alebo iný hosť. „Otecka, dedka a hostí by ste si uctili pokojným správaním. A nezabúdajte, že vo svätostánku je ukrytý Pán Ježiš pod spôsobom chleba. Správate sa, ako by ste neverili v jeho prítomnosť." Tváre chlapcov boli skrúšené. Spýtal som sa ich: „Ešte sa tak budete správať v kostole?" „Nie!" odpovedali s ľútosťou. Kiežby dodržali dané slovo.
Eucharistia dáva nádej na večný život. Keď budujeme svoj vzťah na zemi k živému Eucharistickému Ježišovi, Ježiš nás neodmietne v hodine našej smrti. Amen.