Meditácia na 01.06.2014
† Meditácie Ľubomíra Stančeka
7. veľkonočná nedeľa | Jn 14,23-29
Neprehliadnite NOVINKY na JÚN
Ježiš hovorí o našej jednote medzi sebou a našej jednote s Bohom.
Poznáte aj vy ľudí, ktorí už nečítajú noviny, nesledujú správy, vyhýbajú sa ľuďom? Počúvame nielen v politike o stranách, hnutiach, ...čo to spôsobuje medzi nami?
Ježiš hovorí ku Otcovi: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,20-21).
V Ježišovej modlitbe chápeme, že až potom, keď kresťania budú vzájomne zjednotení v Najsvätejšej Trojici, môžu svetu niečo dosvedčiť. Táto Ježišova prosba sa považuje za jednu z najdôležitejších prosieb Pána Ježiša zo záverečnej modlitby vo večeradle. Zaiste právom, ale treba ju čítať a teda i prijímať v celom texte tak, ako ju Pán Ježiš povedal. Teda v spojení zo slovami „Choďte do celého sveta a ..." (Mk 1615), a tiež v spojení zo slovami" „a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" (Mt 28,19). Možno text použiť na upevnenie jednoty. Jednota je predsa v Kristovi. Je potrebné o túto jednotu sa starať.
K rozkolu došlo v roku 1054 keď sa Cirkev roztrhla na dve časti západnú takzvanú rímsku a východné cirkvi, ktoré majú autoritu k Carihradu. Áno prišlo k mnohým pohoršeniam. V mene viery, v mene Boha sa dokonca viedli vojny a teda i vraždilo. Takéto správanie zaiste spôsobilo veľa pohoršenia a straty vierohodnosti. Zradil sa Ježiš. Naša nejednota, rozkoly, bludy, hádky vrhali a vrhajú tmavý tieň na vieru, ktorú nám dal Ježiš.
Môže sa aj niekto pýtať, ako chápať jednotu Cirkvi v prirodzenom pozemskom rozmere? Jednotu musíme budovať v trojitom spojení do jednoty, vo vyznávaní viery, sviatostiach a jednej vrchnosti. Takto chápaná jednota neznamená byť vo všetkom rovnaký. V hraniciach jednoty je možné a aj sa dovoľuje rôznosť, ako napríklad rozmanitosť spôsobu učenia, foriem liturgie a pobožnosti, teológie, cirkevných zákonov, druhov zaangažovania sa v spoločnosti či služby v spoločnosti. Inak by Cirkev nemohla zjednotiť všetkých ľudí, národov, rás, rodov, kultúr, jazykov, rôznej mentality, rôznych foriem života. Inak by Cirkev zostala chudobnou, pozbavenou veľkého bohatstva, kultúrnych hodnôt. Sú hodnoty, ktoré všetci prijímame, ktoré sú zhrnuté vo vyznaní viery; máme v Cirkvi úžasnú slobodu rozumu a vôle. Ak rešpektujeme úctu a vzájomnú lásku, môžeme mať iný pohľad na veci, môžeme pozerať na ne kriticky. Veď to umožňuje získať jasnejší a lepší pohľad na veci, udalosti i ľudí. V takom postoji sa objaví viac ciest. Nežiadajme jednotu vo veciach, kde si môže človek uplatniť svoje základné ľudské práva. Je potrebné rešpektovať názory, viesť rozhovory, hľadať súlad, jednotu, pravdu. Vieme, že mnohé veci sa dajú riešiť keď sa navzájom rešpektujeme, keď ide všetkým o pravdu, spravodlivosť a v rámci tolerancie. Nevedomosť, hlúposť, primitívnosť, ako aj fanatizmus sú najväčší vrahovia jednoty. Prijímať za pravdu to, čo ňou nie je, hoci by o tom boli mnohí a dlho presvedčení, by bolo nesprávne a nezodpovedné. Preto kto chce budovať jednotu, musí stavať na pravde, zachovávať toleranciu a byť otvorený prijať všetky nové hodnoty, ktoré pomôžu vyriešiť problém.
Vieme, že Cirkev je celosvetová. A preto mylné ľudské pohľady, keď sa nútila napríklad latinská liturgia orientálnym národom, alebo africkým, je už za nami. Treba správne chápať inkulturáciu. Rešpektovať kultúru národa, ich históriu, jazyk... Rovnako pri riešení ekumenizmu. Nestačí povrchný pohľad. Je potrebné pri riešení problémov nezabúdať na tradíciu, právne zázemie pri skúmaní doby, kedy a za akých okolnosti k veciam a udalostiam došlo. Niečo podobné zažiť sa dá aj vo farnosti. Kritika môže byť správna a dobrá. Vyprovokuje k novým, kvalitnejším aktivitám, činnosti a podobne. Ale len kritizovať? ...Nepriloží ruku k dielu. Hovorí len za chrbtom.
Nesmieme zabudnúť pri jednote aj na také hodnoty, ako je povaha, vek, skúsenosti a podobne. Cirkev na svoju tradíciu, skúsenosti, históriu. Ak by Cirkev boli založili ľudia, už by ju ľudia boli pochovali. Avšak vieme o prísľube, že ju pekelné brány nepremôžu. Cirkev mala nehodných pápežov a dnes je rovnako mladá a žije. Už ju chceli pochovať - a kde sú tí, čo to chceli dnes? Prežila a prežije všetku "izmy". Je potrebné, aby sme dnes urobili, čo nám káže Boh, ktorý rešpektuje náš rozum a slobodnú vôľu. Nepravda, lož, podlosť, hnev, neláska, čiže akýkoľvek hriech nezvíťazia. Pravda je len jedna a nemeniteľná. A na pravdu a lásku poukazuje Ježiš v dnešnom evanjeliu. Boh je láska, ako aj to, že Ježiš je Cesta, Pravda a Život.
Dnes mnohé veci ešte neprijímame, pretože bolia. Musí prejsť čas, aby sa rany zahojili a vytvorí sa jednota. Boli vojny medzi národmi a dnes si jeden druhému pomáhajú. Žili rodiny v hnevoch a vnúčatá ich zmierili. A dnes do kostola môže ísť aj ten, čo vieru prenasledoval. Pretože Ježiš zomrel za všetkých. Preto Cirkev sa ospravedlňuje kde komu, ale kto sa ospravedlnil Cirkvi za milióny povraždených, väznených, prenasledovaných..? Niekto by chcel oko za oko, zub za zub, ale treba skutočne pochopiť, čo tým hovoril Ježiš.
Sme kresťania? A akí sme kresťania? O prvých kresťanoch sa hovorilo: „Hľa, ako sa milujú!" Aj dnes sú aktuálne slová Pána Ježiša: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,20-21). Amen.