Meditácia na 04.06.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda po 7. veľkonočnej nedeli | Tretia pravda: Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil
Zoznam všetkých Meditácii Ľubomíra Stančeka na rok 2013/2014 nájtede tu, na stránke treba kliknúť na konkrétny dátum.
Poukázať na Toho, ktorý v dejinách ľudstva ponúkol vykúpenie, ale žiada od ľudí spoluprácu na ich spáse.
Videli ste film Spartakus, ktorý je spracovaný podľa historických udalostí z prostredia starého Ríma. História hovorí o Spartakovi ako o otrokovi, ktorý zorganizoval povstanie seberovných otrokov proti vtedajšej forme útlaku ľudskosti. Spartakus chcel poukázať na správny postoj voči ľudskému zotročovaniu a dôstojnosti človeka. Do určitej miery sa mu to podarilo formou sily. Avšak v tomto filme bola zároveň aj vyslovená myšlienka o záchrane človeka, ale inou formou ako je forma sily. Bola vyslovená myšlienka: „Musí prísť niekto na tento svet, kto nás vyslobodí z tejto biedy - otroctva". Človek vnímal svoju situáciu a možnosti svojej záchrany pred zneužívaním, ale nedokázal to spraviť vlastnými silami. Úlohu záchrancu plní niekto iný.
Ten, kto v meste Jerichu sa stretá a navštevuje mýtnika Zacheja. Na tohto záchrancu všetci prítomní šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!" Ale On Zacheovi aj všetkým povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo" (Lk 19,1-10).
O tomto mužovi - Synovi človeka píše autor prorockej knihy Izaiáš už v šiestom storočí pred Kristom: „Hľa,... vyvolený môj,... Svojho ducha som vložil na neho... ...prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo...Urobil som ťa svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči..." (Iz 42,1-4). Služobník dostáva dar ducha - výzbroj, ktorý je ako vietor. Vietor naznačuje silu, ktorá všetko mení, prevracia, nastoľuje. Aj duch tohto služobníka mení, prevracia, nastoľuje zmeny, aké človek nezažil. Zmeny vykonané iným spôsobom, než na aké je človek zvyknutý. Prináša právo a pomoc pre utláčaných. Ukazuje nádej hľadajúcim, blúdiacim. Prichádza bez hluku, zbraní a kriku, na rozdiel od svetských vladárov. V tichosti a pokore. A predsa je to príchod s veľkou mocou, ktorú použije na záchranu nalomených v nádeji, zdraví, túžbach a dohorievajúcich vo viere v záchranu človeka. Jeho právo je podložené spravodlivosťou a jedinou Pravdou s veľkým „P".
Prináša svetlo Pravdy nielen pre Bohom vyvolený izraelský národ, ale pre všetky národy na zemi. Prichádza otvoriť oči a vyviesť z tmy na svetlo. Služobník je poslaný Bohom vidiacim, počujúcim a hovoriacim, ktorý nestrpí slepých, hluchých a nemých bohov. Tento živý Boh sa nemieni deliť o česť a úctu s drevenými, kamennými, železnými, zlatými, elektronickými, ekonomickými, politickými bohmi. Dnes zažíva hriešny Zachej v Ježišovi služobníka, o ktorom hovorí kniha Izaiáš. Dnes zažíva spásnu prítomnosť Mesiáša. A Ježiš ako Služobník živého Boha cíti a vníma, že musí zostať u tohto človeka. Taká je vôľa Boha v oblasti spásy. Ježiš zostáva, čím naznačuje a označuje Božie spoločenstvo s veriacimi hriešnikmi. Zachej to prijíma s radosťou, prejavuje ľútosť a potvrdzuje to svojím obrátením tak, že všetko vráti. Tu sa jasne potvrdzujú slová - „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí".
Meno Ježiš v hebrejčine znamená „Boh spasí". To vyjadruje jeho totožnosť a jeho poslanie. Ježiša v takomto ponímaní možno v slovníku dnešnej doby nazvať misionárom. Misionárom, lebo prináša zvesť o Bohu. Priniesť zvesť o Bohu je výsadnou úlohou pre toho, kto je s Bohom podstatne zjednotený. Boh posiela toho, kto vie o ňom najviac, kto vie o ňom všetko. Posiela svojho Syna - Bohočloveka. Nemôže poslať na záchranu všetkých človeka, lebo človek nie je schopný zachrániť niekedy ani sám seba. A zároveň už Boha raz sklamal, a to v raji. Ježiš však prináša záchranu nielen pre telesnú stránku človeka, v oblasti chorôb či väzenia. Podstatou jeho záchrany je spása ľudskej duše. Lebo keď trpí duša, trpí aj telo. Ale keď trpí telo, duši je to len na osoh. A tak Boh prichádza zachrániť hodnotu s trvaním večnosti. Hodnotu, ktorej obsahom sme my sami a hlavne naše nesmrteľné duše. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že aj keď nás Boh, Ježiš Kristus vykúpil bez nás, bez nášho pričinenia, ale nás nespasí bez nás. Na vlastnej spáse musíme pracovať aj my sami.
Predstavme si športovca, ktorý chce získať medailu bez toho, aby tvrdo trénoval. Povedal by si: ,,Veď nejaké tie svaly, šikovnosť a telo vlastním, tak nech sa postará, aby som zvíťazil." Dokázal by taký to športovec získať medailu? Asi ťažko. I on sám musí svojou vôľou pracovať na víťazstve. Človek, ktorého volá Boh do spolupráce, je taktiež povinný vynaložiť všetko úsilie k dosiahnutiu vlastnej spásy. Áno, Ježiš nám otvoril bránu a ukázal cestu, ale nie je v jeho moci, aby nás prinútil prejsť cez túto bránu a kráčať po jeho ceste. To môžeme spraviť iba my sami. Áno, Boh nás bude zahŕňať svojou milosťou a pomocou. O koľko ľahšie sa nám musí kráčať po ceste, ktorou kráčal sám Boh - Spasiteľ. Aj my sme oslovení kráčať po ceste, ktorou šli mnohí ľudia pred nami. Ľudia, ktorí sa nebáli prijať výzvu k jeho nasledovaniu. Môžeme sa pýtať: „Ako mám veriť, že tento Boh, o ktorom toľko počujem, je živý a pravý? A taktiež už bolo toľko rôznych náboženských vodcov, každý hlásal čosi iné, že radšej nebudem nikomu veriť, veď aj tak nikto nežije to, čo hlása." Ježiš nielen hlásal, ale aj zomrel. Zomrel, lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13). Kto z nás sa vzdá všetkého, len aby potvrdil svoju pravdu?
Veľký antický filozof Sokrates sa k tomuto ideálu priblížil. Priblížil sa i napriek tomu, že o Bohu pravdepodobne nič alebo len málo mohol počuť od neďalekého izraelského národa. Jeho prvoradou skutočnosťou v živote bolo odhaľovať pravdu postupným objasňovaním, poznať seba samého, svoju nevedomosť a prisudzovať poznaniu a morálnym zákonom absolútnu, objektívnu a univerzálnu platnosť. Zároveň sa rozhodol nepodporiť trest smrti pre tých, ktorým ho chceli udeliť len preto, že prehrali vojnu. Sokrata sa rozhodli pre tieto hodnoty odsúdiť na trest smrti. Áno, Sokrates nie je Boh. Bol človekom, ktorý sa nebál položiť život za pravdu a za priateľov. Amen.
Podľa vzoru Otca staňme sa nezištným darom pre svet
Počas posledného veľkonočného týždňa si rozoberieme každý deň jednu zo šiestich právd nášho náboženstva. Ako ozvenu najväčšieho sviatku roka.
Viete, koľko máme hlavných právd? Viete ako znie tretia? Nebudem vás trápiť. Radšej vám rozpoviem jednu príhodu. Bol raz jeden veľký otočný most, ktorý sa klenul cez rieku. Väčšinu dňa bol otočený pozdĺž rieky a dovoľoval lodiam preplávať po jeho obidvoch stranách. Keď k rieke prichádzal vlak, vtedy sa most otočil naprieč cez rieku, aby vlak mohol prejsť. V malej búdke na brehu rieky sedel operátor, ktorý ovládal otáčanie mosta a jeho zaistenie závorami, keď mal prechádzať vlak. Raz večer čakal na posledný vlak. Pozeral zasnene do diaľky, až zazrel svetlá lokomotívy. Vykročil k ovládaču a čakal, až vlak bude v predpísanej vzdialenosti, kedy mal otočiť most. Urobil tak v rozhodujúcej chvíli, ale zhrozil sa, keď zistil, že mechanizmus nefunguje. Ak most nebude zaistený, znamená to, že vlak sa zrúti do vody. A to bol osobný vlak plný cestujúcich! Nechal teda most nastavený naprieč a utekal po moste na druhú stranu rieky, kde bola páka, ktorou mohol systém ovládať ručne. Náhle však počul zo strany od riadiacej búdky hlas, pri ktorom mu stuhla krv v žilách: „Ocko, kde si?" Jeho štvorročný synček prechádzal po moste a hľadal svojho otca. Najprv chcel na syna zakričať: „Uteč, uteč!", ale vlak bol už blízko. Muž chcel pustiť páku, aby vybehol a zachránil svojho syna, ale uvedomil si, že už by sa nestihol vrátiť späť k páke. Buď zahynú ľudia vo vlaku alebo syn. Rozhodol sa v okamžiku. Vlak presvišťal svojou cestou a nikto v ňom netušil, že zrazil štvorročného.
Tretia hlavná pravda znie: „Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil." Boh nám dnes vo svätom evanjeliu o sebe hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16). Tieto slová hovoria o Božej láske, ktorú Boh prechováva k nám ľuďom. Je to nezištná láska Otca, ktorá ho prinútila ísť až do krajnosti. Zadarmo, slobodne sa Otec rozhodol, že nenechá ľudstvo v biede hriechu, ale pomôže mu vstať. Jeho zámer je očividný - zachrániť ľudstvo. Jeho láska je taká veľká, že neváha obetovať i svojho jednorodeného Syna. To znamená, že On v tomto dare dáva všetko. Nič si neponecháva. Dáva veľa, lebo dáva všetko. Je to čosi neslýchané. Boh predsa vie, že sa mu nikdy za to nebudeme môcť odvďačiť. A práve v tom je tá nezištnosť. Otcov dar je daný zadarmo. Nemôže sa vrátiť späť. Aspoň nie v tej istej podobe. Je to naozaj veľká vec, ak sa Boh, ktorý je všemohúci, rozhodol znížiť na úroveň človeka. Bolo to rozhodnutie, ktorým sa Boží Syn - druhá božská osoba, stal človekom. Celkom sa nám ľuďom pripodobnil. Úplne vo všetkom, okrem hriechu, ako hovorí sv. Pavol. Vieme, že vtedajší ľudia v ňom videli predovšetkým človeka. Jeho poníženosť išla ešte ďalej, až pod úroveň človeka. Smrť na kríži bola v tej dobe považovaná za najpotupnejšiu a bola určená pre najväčších vyvrheľov spoločnosti. Boh vo svojom Synovi zašiel až do krajnosti. A to i napriek tomu, že musel poznať, ako my ľudia s jeho jedinečným Darom naložíme. A predsa to všetko podstúpil. Nezaváhal ani na chvíľu. Prečo to všetko? Nebolo to zbytočné? Naivné? Pred týmto sa musíme v pokore skloniť. Je to pre nás tajomstvo. Naším ľudským rozumom je často ťažko chápať takú veľkosť lásky. Ťažko vieme porozumieť veľkosti takého nezaslúženého daru pre nás. Dať taký veľký dar ľuďom sa Boh rozhodol sám.
Môžeme vidieť paralelu otca z príbehu na úvod, s naším Nebeským Otcom. Ak si aspoň sčasti dokážeme predstaviť pocity, ktoré naplnili srdce muža z príbehu, môžeme začať chápať „pocity" nášho Nebeského Otca, keď dal a obetoval svojho jednorodeného Syna, aby premostil priepasť medzi nami a večným životom. Obaja dali svojho syna, aby zachránili druhých. Bolo to obojstranne nezištné. Dali naozaj veľa, nie kvôli sebe, ale kvôli druhým. Aj napriek tomu, že vedeli, že ich úmysel nebude naplno docenený. Dávali veľký dar a dávali ho zadarmo. Nečakali odmenu, lebo taký dar sa ani nedá nijako splatiť. To nebolo požičanie, ktoré sa dá vrátiť naspäť. Bol to nezištný dar, ktorý dokáže dať len veľmi milujúce srdce. V úlohe cestujúcich sa nachádzame my. Či už to chceme prijať alebo nie. Sme na ceste životom tu na zemi. Zatiaľ čo cestujúci vo vlaku si túto obetu vôbec neuvedomovali, lebo o nej ani nevedeli, my nemôžeme tvrdiť, že o vykúpení nič nevieme. V tom sa od nich líšime. Ale nie je to tak, že žijeme akoby sme o ničom nevedeli? Veď ak vieme o takom veľkom dare lásky voči sebe, prečo sa náš život nemení? Prečo sme voči sebe takí hašteriví? Prečo aj my navzájom nenapodobňujeme Otca v láske? Hodnotu Ježišovho vykúpenia môžeme prijať alebo odmietnuť ako čosi vymyslené. Buď - alebo, tretia cesta neexistuje. Buď uveríme tomuto veľkému tajomstvu Božej lásky, a podľa toho aj my budeme napodobňovať nášho Pána v láske, alebo to všetko odmietneme a budeme sa naďalej trápiť doma, v rodinách, na pracovisku, v školách... Zaiste sa pýtame, ako to vyzerá - napodobňovať Otca v láske a pripodobňovať sa Kristovi? O tom nám hovorí skutočná udalosť.
Lekár cestoval okolo Afriky. Na lodi bolo aj niekoľko černochov, ktorých viezli do roboty. Jeden z nich ochorel. Náš lekár ho zdarma vyliečil. Keď potom opúšťal loď, lekár ho poprosil, aby mu odniesol list do mesta na poštu. „Odnesiem, ale zaplaťte!" bola krátka odpoveď a spolu aj jeho povďačnosť. Lekár ukázal, čo znamená deliť sa so svojou schopnosťou a byť darom pre druhého. Poslúžil nezištne, lebo vedel, že chudobný človek mu službu nemôže nijako zaplatiť. Druhý sa zachoval ako často aj my. Bol by pomohol, ale za niečo, vypočítavo. Jeho hlavným motívom bolo, čo z toho budem mať ja. Nie zadarmo, nezištne, ale za niečo, za peniaze. Takto sa nebuduje lepší svet, ale svet hádok a nenávisti.
Ukážme, že sme veriaci kresťania, že žijeme ako vykúpení ľudia, ktorí vedia, čo pre nich vykonal Boh. Prinesme aj my viac lásky do nášho okolia. Staňme sa darom pre druhého. Obetujme sa zadarmo pre druhých. Sme predsa nádejou pre tento svet. Poďakujme sa pri tejto svätej omši za veľký nezištný Otcov Dar, ktorý nám daroval vo svojom Synovi. Odprosme ho za toľkú našu nevšímavosť voči nemu i voči druhým a prisľúbme mu, že odteraz budeme nezištne slúžiť našim bratom a sestrám. Amen