Meditácia na 19.06.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi Lk 9,11-17
Kristus v Eucharistii medzi nami
Vzťah k Eucharistii mnohé o nás prezrádza.
V našich dedinách a mestách máme aj iné budovy, často sa ich veže vypínajú najvyššie nad okolie. Sú to kostoly, baziliky, katedrály, dómy, kaplnky z ktorých si takisto odnášame zážitok, často posilu vo viere, nádeji a láske. Uistenie o zmysle a cieli nášho života. My veriaci si dnes uvedomujeme veľkosť daru, ktorý nám dal Pán Ježiš a ktorý je vo všetkých kostoloch rovnaký. Ježiš Kristus je prítomný pod spôsobom chleba a vína na našich oltároch. Záleží od každého z nás, čo si odnesieme zo stretnutia s naším Bohom. Dnes chceme slávnostným spôsobom, procesiou prejsť ulicami, aby sme prosili Boha o požehnanie pre naše domy, náš každodenný život, aby sme si viac uvedomili, že našimi ulicami kráča Ježiš. Dnes ho nesieme pod baldachýnom, ale aj vtedy, keď sme ho prijali pod spôsobom chleba či vína, a nesieme si ho vo svojom srdci.
Ježiš má záujem o človeka. Ježiš nielen učí čo máme robiť, ako veriť, ale zostáva stále medzi nami pod spôsobom chleba a vína. Ako kedysi nasýtil na púšti zástup, kde bolo len mužov päťtisíc a stačilo mu na to päť chlebov a dve ryby, aj dnes Ježiš sýti zástupy. Platia slová svätého Lukáša: „Jedli a všetci sa nasýtili..." (Lk 9,17). Keď mnohí odchádzali od Ježiša „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc" (Mt 7,28-29). Iní hovorili, že tak ešte nikto nehovoril. Žena zo zástupu zvolala na oslavu Ježiša a jeho matky: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval" (Lk 11,27). „Potom chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve" (Lk 8,1).
Ježiš pripravoval nielen apoštolov, ale i zástup ľudí až do konca čias, aby ho prijali ako svojho Pána a Boha. Ježiš netúžil po sláve a vyhýbal sa plytkej oslave. Po rozmnožení chlebov a rýb, zástup hľadal Ježiša, aby ho urobili kráľom, a aj vtedy sa Ježiš od nich vzdialil. Keď ho našli na druhom brehu jazera, hovorí o potrebe starať sa o chlieb, ktorý sa nemíňa. „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka" (Jn 6,27). A keď sa pýtajú: „Čo máme robiť.." (Jn 6,28)? Ježiš im odpovedá: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (Jn 6,35). A keď šomrú, Ježiš znova hovorí: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba" (Jn 6,42). Hovorí o sebe ako o chlebe zostupujúcom z neba a „kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta" (Jn 6,51). O niekoľko mesiacov Ježiš realizuje tieto svoje slová. Pri večeri berie do rúk chlieb a hovorí: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho hovoriac: Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy" (Mt 26,26-27).
Prví kresťania mali vo veľkej úcte Telo a Krv Pána Ježiša. Stretávali sa najprv na svitaní v nedeľu ráno a po Milánskom edikte rv oku 313 verejne v nedeľu, aby slávili Eucharistiu a prijímali Telo a Krv ako posilu viery. Pre kresťanov boli konsekrované eucharistické podoby vždy vo veľkej úcte.
Dnešný sviatok zaviedol v Cirkvi pápež Urban IV. V roku 1264. Bolo to krátko po 4. Lateránskom koncile, ktorý jednoznačne definoval cirkevné učenie o Eucharistii. V tom čase sa šírilo bludné učenie valdencov a albigencov, najmä na juhu Francúzka, ktorí šírili nesprávne učenie dávnych gnostikov a manichejcov o tom, že hmota je niečo zlého. Pán Ježiš predsa sám ustanovil, že pod spôsobom chleba a vína, chce byť až do konca čias po slovách kňaza nad týmito spôsobmi prítomný. Ježiš sám zjavuje seba a svoju lásku. Teológ Michael Schmaus správne hovorí, že slávenie Eucharistie má mať dopad na vytváranie dobrých vzťahov ku všetkým ľuďom. „To čo sa deje v eucharistickom tajomstve, siaha teda ďaleko za okruh zhromaždených" (M. S. "Sviatosti" Rím 1986,s.196).
Dnešná slávnosť nie je len záležitosť nás tu zhromaždených, ale všetkých, čo sa dnes zúčastňujú na sprievodoch s Eucharistiu na celom svete, ale je to naša povinnosť pestovať lásku, pokoj a spravodlivosť ku všetkým ľuďom na celom svete. V prvom rade si my veriaci chceme pripomenúť, čo pre nás znamená Eucharistický Kristus, ďalej svoje nedostatky v úcte a prijímaní Eucharistického Krista a povinnosť dať aj takýmto spôsobom, verejnej úcty Kristovi v Eucharistii svoju lásku. Tým viac, keď chladne a sa zanedbáva úcta k Eucharistickému Kristovi. Vieme, že takýto náš postoj je obohatením viery.
Väzni z tábora v Dachau spomínali na dnešný deň aj takto: „Keď sme prišli do tábora, začali sme si uvedomovať, čo nás asi očakáva. Strážcovia vošli do budovy a nás nechali na nádvorí. O 9.00 hodine sme počuli rozozvučať sa zvony z neďalekého kostola v Dachau. Mnohí sme si vtedy pripomenuli, ako sme sa vo svojich farnostiach zúčastňovali Eucharistických sprievodov. Ťažko opísať, čo sa dialo v tej chvíli v našich srdciach. Nastalo ticho. Tu i tam sa ozval plač. Keď jeden z nás väzňov, kňaz zvolal: „Mám pri sebe Eucharistického Krista. Urobme si aj my, snáď mnohí z nás, posledný raz procesiu s Eucharistickým Kristom." Zhromaždili sme sa okolo kňaza do kruhu. Tí vzadu dávali pozor či neprichádzajú dozorcovia. Kňaz vzal do rúk Eucharistického Krista v malej nádobke a my sme začali ticho spievať pieseň na oslavu sviatosti oltárnej. Iný z prítomných kňazov do ticha povedal z pamäti slová z evanjelia o ustanovení Eucharistie. Po chvíli ticha a ďalšej piesni ďalší kňaz z pamäti povedal slová z evanjelia o Eucharistickom Kristovi. Tak sme slávili Božie telo na začiatku ľudského pekla. Te Deum na koniec nám dalo nádeje prežiť."
Radosť z dnešného dňa má byť pre nás skutočne radostnou. Nie je to len radosť, že máme medzi sebou skutočného svojho Boha a Pána, Spasiteľa - Ježiša Krista, ale aj radosť z toho, že sa za nás obetoval až do krajnosti, zomrel za nás, aby sme my mali život, večný život. Ježiš vstal z mŕtvych, sedí po pravici Otca a neustále sa za nás prihovára u Otca. Myšlienka, že dnes vychádzame do ulíc, že chceme vzdať verejnú úctu Kristovi v Eucharistii, je správna a rovnako je potrebné, aby sme my kresťania viac, radostnejšie a so živou vierou niesli Krista do sveta, ulíc miest a dedín. Ježiš je predsa s nami, uprostred nás, je predsa v nás, veď vieme, že sme chrámom Ducha Svätého. A tak dnešný sviatok chápeme aj tak, že to nás živý Kristus v Eucharistii posiela do sveta.
Ľudovít Bielerzewski v knihe "Kňaz neostane nikdy sám" opisuje udalosť z roku 1942 ktorá sa udiala v Rakúskom mestečku Sankt Georgen neďaleko Linzu. Skupina väzňov bola eskortovaná. Na ceste sa stretli s kňazom, ktorý niesol Eucharistického Krista pre chorého. Všetci väzni, ako kňaza stretli si pokľakli na kolená. Doprovod vojaci ich začali biť a kopať a hrozne im nadávať. Vtedy sa kňaz zastavil a dal väzňom požehnanie so sviatosťou oltárnou. Keď kňaz odišiel, väzni sa bez slova postavili a šli ďalej do svojej práce. Keď sa kňaz vrátil domov na faru, do miestnej kroniky opísal túto udalosť a ukončil ju slovami: „Národ, ktorý má takú živú vieru, nemôže zahynúť:"
Vieme, že nestačí len dnes vzdať úctu Eucharistickému Kristovi. Dnešný sviatok je pre nás výzvou a oslovením, aby sme Kristovi v Eucharistii viac, častejšie, s väčšou úctou, vierou a láskou vzdávali hold. Vieme, že tomu máme učiť deti a ľahostajnejších kresťanov. Denne môžeme pozdraviť Krista v bohostánku aspoň na diaľku tichým povzdychom. Keď prechádzame okolo kostola, aspoň na niekoľko minút vstúpiť a ticho adorovať. Pri príchode do kostola nábožné pokľaknutie hovorí o tom, že veríme prítomného Krista. Vráťme sa k verejným adoraciam na prvé piatky v mesiaci, farské poklony, mimoriadne adorácie pri rôznych vážnych príležitostiach. Dnešná slávnosť je výzvou a mementom aj k častému svätému prijímaniu. Každý veriaci mal by si aspoň raz v živote vykonať deväť prvých piatkov. To znamená deväť mesiacov po sebe a bez prerušenia na prvý piatok v mesiaci prijať Eucharistického Krista. Vieme, že zážitok z viery nie je najdôležitejší; avšak, zážitok so stretnutia s Eucharistickým Kristom sa môže stať novým impulzom k vzrastu viery. Tak ako zanecháva hodnotný športový, kultúrny alebo intelektuálny zážitok obdivovateľom vedy, kultúry a športu, tým viac venujme pozornosť aj dnešnej slávnosti. Amen.