Meditácia na 02.07.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Návšteva Panny Márie | Lk 1,39-56
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán." Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky." Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
V pomoci blížnym nachádzame radosť
Povzbudiť, že aj v drobných prejavoch lásky slúžime v blížnych Pánu Ježišovi.
Mladá žena sa vracala z práce domov autom. Šoférovala s najväčšou opatrnosťou, veď sedela v novom, novučičkom aute, ktoré si kúpila s manželom najmä za jeho úspory. Na veľmi rušnej križovatke na chvíľu zaváhala a blatníkom narazila do nárazníka druhého auta. Mladá žena sa rozplakala. Ako vysvetlí manželovi, čo sa jej stalo? Šofér druhého auta bol slušný, uznanlivý a vysvetlil jej, že si majú vymeniť čísla poisťovní a osobné údaje. Žena hľadala doklady v gaštanovom plastickom puzdre a pri tom jej vypadol kúsok papiera. Boli na ňom pekným mužským krasopisom napísané tieto slová: "V prípade, že by sa Ti niečo prihodilo... nezabudni drahá, že mám rád Teba, a nie auto!"
Dnešné evanjelium nám na sviatok navštívenia Panny Márie opisuje stretnutie: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu" (Lk 1,39-40). Mária po zvestovaní prežívala veľkú radosť, pretože sa v nej počal nový život a to život nie obyčajný, ale Boží. Zároveň sa však cítila opustená pretože sa nemala s kým podeliť s touto radosťou. Čo by povedali ľudia? Určite by ju vysmiali. A Jozef? Z Písma vieme, že bol človekom spravodlivým, ale vedel by ju pochopiť? Anjel jej však naznačil, že jej príbuzná Alžbeta počala syna už v pokročilom veku. Mária tu neváha a rýchlo sa vydáva na dlhú cestu, aby jej poslúžila. Vedela, že bude potrebovať pomoc. A tak dochádza k stretnutiu dvoch žien, svätých žien. Nebolo to však obyčajné stretnutie. Alžbetu naplnil Duch Svätý a prorokuje: Požehnaná si medzi ženami, požehnaný je plod tvojho života; a radosťou sa pohlo dieťa v jej lone. Tu sa stretli nielen tieto sväté ženy, ale aj Pán Ježiš s Jánom Krstiteľom.
V komunite Taizé vo Francúzsku je v chráme okno s motívom navštívenia. Zobrazuje Pannu Máriu vo chvíli zvítania sa s Alžbetou, ale trocha neobyčajným spôsobom. V lone Božej Matky možno vidieť Ježiša ako dvíha ruku na požehnanie Jánovi. Každé stretnutie konané z lásky a mienené s dobrým úmyslom v snahe pomôcť, poslúžiť, je požehnaním. A každá služba si vyžaduje obetu. Mária obetovala tri dni cesty kým prišla k svojej príbuznej. Obetovať čas, to znamená obetovať seba. Aké je to ťažké dnes si nájsť chvíľu času pre blížneho. Žijeme v dobe techniky. Autami prekonávame denne také vzdialenosti, ktoré v minulosti by sa zdali nemožné. Mobilné telefóny nám umožňujú rozprávať s človekom, ktorý sa nachádza na inom kontinente. Ale dajme si otázku: máme k sebe bližšie ako ľudia minulosti? Nemožno sa vracať späť v myslení, treba hľadieť dopredu. Tak posuňme dopredu našu vôľu a snahu vyjsť zo seba k tým, ktorí nás potrebujú.
Možno už niekto z nás ležal na nemocničnom lôžku alebo doma v chorobe. Tam plynie čas ináč ako bežne v živote. Tam si človek viac váži prítomnosť blízkej osoby. Nepotrebuje dary, ale potrebuje človeka. V čítaní sme počuli slová apoštola Pavla: majte účasť na potrebách blížnych, buďte pohostinní, plačte s plačúcimi, tešte sa s radujúcimi... (porov. Rim 12,9-16). Tento apoštol národov dobre poznal, čo je to pomoc. Sám sa ocitol nie raz v ťažkostiach pri prekonávaní vzdialeností na svojich apoštolských cestách. Od nás sa nevyžaduje, aby sme ohlasovali evanjelium po celom svete, ale aby sme mali otvorené oči pre ľudí, ktorí žijú v našej blízkosti. Keď vypočujeme kamaráta, ktorý má vážne problémy, lebo práve stratil zamestnanie a nevie čo ďalej. Vtedy sme misionármi, ľuďmi na pravom mieste. Je však ľahké byť na pomoci človeku, ktorý je sympatický, obľúbený. Ale vidieť Pána Ježiša v každom, aj v chudobnejšom, špinavom, či nepriateľovi, tam už máme zábrany. Hľadať Kristovu tvár v tvári blížneho je najlepším liekom na prekonanie každej antipatie. Častý problém dnešného človeka je, že prestáva komunikovať. Manželia nemajú čas podeliť sa s tým, čo prežili počas dňa. Rodičia strácajú záujem, kde sú ich deti a čo robia. Dospievajúcich musia rodičia nútiť, aby sa porozprávali, lebo len čo prídu domov, zatvoria sa v izbe. A tak sa pomaly vytráca láska z rodiny, kde si majú byť všetci najbližší.
Albino Luciani rozpráva o žene, ktorá jedného dňa svojmu manželovi a synom, pekne pripravila a ozdobila stôl, ale s hrsťou sena na každom tanieri. "Čože, dnes nám dáš seno?" pýtali sa jej. "Ó, nie," odpovedala, "hneď vám prinesiem obed. Ale dovoľte mi niečo povedať: už roky vám varím, usilujem sa vám spestriť jedálny lístok a nikdy však nepoviete: Chutí nám to, dobre si to urobila! Povedzte, prosím vás aspoň slovko, veď nie som z kameňa!" Všímam si ľudí okolo seba? Ako sa správam k najbližším? Nájdem si čas ich navštíviť? Nežiada sa veľa, stačí byť vďačným, veselým a všímavým, jednoducho kresťanom. A ešte je tu radosť z obety a z vynaloženej sily pre blížneho. Mária ju ospievala vo svojom chválospeve Magnificat. Je to zavanutie budúceho šťastia v nebi.
Pozrime sa teraz, ako sa môže zmeniť naše stretnutie s blízkymi, ak nosíme v srdci lásku a radosť. Akýsi mladík búcha jedného večera na dvere domu. Je sviatočne oblečený, v dierke na chlopni kabáta má zastoknutý kvet, ale vo vnútri mu silno búcha srdce; ktovie, ako dievča a jeho rodina prijmú žiadosť o manželstvo, ktorú prichádza s obavami predložiť. Otvoriť mu príde sama dievčina. Letmý pohľad, rumenec a zrejmé potešenie dievčaťa mu dodávajú istotu, srdce sa mu rozširuje. Vstúpi a vidí matku dievčaťa. Zdá sa mu veľmi sympatická, dokonca má chuť objať ju. Je tu aj otec. Stretol sa s ním sto ráz, ale dnes večer sa mu zdá premenený akýmsi zvláštnym svetlom. Neskôr prichádzajú dvaja bratia: objatie okolo krku, srdečné pozdravy. Čo sa robí v tom mladíkovi? Čo znamenajú všetky tieto lásky, ktoré sa tak odrazu objavili ako huby? Nejde o lásky, ale o jednu lásku: miluje dievča a lásku, ktorú priniesol jej, rozlieva na všetkých jej príbuzných. Kto vážne miluje Krista, nemôže sa zdráhať milovať ľudí, ktorí sú jeho bratmi. Aj keď sú škaredí, zlí a nepríjemní, láska im má dodať trocha lepšiu podobu.
Drobná láska. Často je to aj jediná, ktorá je možná. Aj malý prejav lásky ľahko zmení strach na radosť. Žena, ktorá mala nehodu a poškodila auto, sa tým veľmi trápila. Stačil malý lístok s textom a celá situácia sa preniesla do iného svetla. Naučme sa podľa Máriinho vzoru byť otvorení na potreby našich blízkych. Ona neváhala podstúpiť dlhú cestu, aby pomohla Alžbete a podelila sa s ňou so svojou radosťou.
Pane Ježišu, denne stretávam mnoho ľudí. Ako často si neuvedomujem, že za tými tvárami si Ty prítomný medzi nami. Daj mi silu, aby som bol otvorený na potreby svojich najbližších podľa vzoru našej nebeskej Matky. Amen.