Meditácia na 07.07.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 14. týždňa v Cezročnom období | Mt 9,18-26
viac o VIERE si môžete prečítať tu
Keď Ježiš rozprával, pristúpil k nemu istý popredný muž, poklonil sa mu a povedal: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“ Ježiš vstal a šiel za ním i so svojimi učeníkmi. Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ Ježiš sa obrátil a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A žena bola od tej hodiny zdravá. Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale keď dav rozohnali, vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo. A chýr o tom sa rozniesol po celej krajine.
Život bez viery. Uvedomujeme si, čím nás obohacuje viera?
Je ľahšie veriacemu alebo neveriacemu človekovi? Ani si neuvedomujeme, pred koľko situácii sme každý deň postavení. Veriaci i neveriaci musí veriť. Kde komu a kde čomu veríme. Udalosť evanjelia, ktoré práve doznelo, nás priam vovádza do zástupu za Ježišom. Stávame sa divákmi evanjeliového príbehu, ba ešte viac. Môžeme byť v centre deja a na vlastné uši počuť Ježišove slová: „..dcéra, tvoja viera ťa uzdravila..." (Mt 9,22).
Nedá sa nevšimnúť jej nadprirodzená viera, na ktorú Ježiš poukazuje, ako na dôvod uzdravenia: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila." Pozostávala z dvoch úkonov: Ponajprv si zaumienila, a v duchu povedala: „Keď sa čo len jeho rúcha dotknem, ozdraviem" (Mt 9,21).To bol úkon rozumu. A potom zapracovala vôľa, akt viery, skutok. Keď sa predrala do centra tlačenice a dotkla sa rúcha. Nešlo o banalitu. Spravila tak, napriek zákazu zákona. Podľa neho jej dotyk spôsoboval nečistotu iných. Mohlo to mať nepríjemné následky. Aj toto vyžaduje viera. Ako to, že k uzdraveniu nedošlo v okamihu, keď si žena povedala „ak sa dotknem?..." Bol potrebný aj úkon vôle. A prečo ani samotný skutok dotknutia sa nebol uzdravujúci? Veď toľkí sa Ježiša dotýkali a sila z neho nevyšla... V nadprirodzenej viere ide vždy o spoluprácu: ľudského rozumu a ľudskej vôle s Božou milosťou. A ak prirodzená viera stojí na dôvere v skúsenosť, dohodu či techniku, nadprirodzená viera stavia na omnoho pevnejšom základe - na autorite Boha. Verím, lebo Boh povedal. Skúsenosť môže sklamať, v technike je bežne porucha, dohoda sa poruší. Boh - absolútna Pravda, je neomylný. On nemôže chcieť, myslieť, hovoriť inak, ako najdokonalejšie. V tom spočíva istota viery. Možno už zo zvyku chodíme v zástupe za Ježišom. Počúvame snáď každý deň jeho slová. Možno nás dokáže nadchnúť spev preplneného kostola, či jagavá idylka cirkevných sviatkov. Stačí nám to?
Prečo nedochádza k uzdraveniu pri toľkých stretnutiach s Kristom? Ako k uzdraveniu nedoriešených sporov s príbuznými, susedmi... K uzdraveniu vzťahu s rozhnevaným súrodencom alebo kamarátom. Dokážeme spraviť dva kroky k uzdraveniu? Tak jednoduché aj náročné zároveň. Keď si dokážeme rozumom uvedomiť: ak sa k nemu priblížim, priblížim sa k Ježišovi; uskutočnili sme prvý krok viery. Verím Pane, že si v ňom, v nej. Rozoznajme jeho tvár v človeku sympatickom, aj v tom, ktorý nám Ježiša ničím nepripomína. Aj v hrešiacom človekovi je Kristus, a práve trpí. Obídem ho? Druhým krokom je skutok, samotné dotknutie sa Krista v blížnom. Môže mať najrozličnejšiu podobu. Láska k Ježišovi, ktorého som zazrel v človekovi, vie byť vynaliezavá...? Amen.