Meditácia na 09.08.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 17,14-20
.png){kind=small}
Ježiš je ten, ktorý napráva aj moje chyby. Apoštolské nepodarky.
Všetkých nás určite zamrzí, že ak na niečom pracujeme, a ono sa nám nedarí a ani za ten živý svet to nechce ísť tak, ako si to predstavujeme. Strácame nervy a chce sa nám do toho kopnúť a raz nám nejde do hlavy, že práve dnes sa nám nedaria veci, ktoré inokedy idú bez ťažkostí spraviť. Je to asi fenomén, s ktorým sa stretávajú ako muži tak aj ženy. Keď to príde na mňa - takýto čierny deň, keď mi všetko padá z ruky, a do čoho sa pustím, tak to pokazím, tak to radšej zabalím, ak sa to dá, a nechám to na zajtra, alebo poprosím niekoho, nech to za mňa dokončí. V dnešnom evanjeliu sa apoštoli dostali presne do takejto situácie. A ako som čítal, ten istý človek ich pred Ježišom - ich učiteľom, usvedčuje z neschopnosti. „Priviedol som svojho syna k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť" (Mt.17,16). A ten chlapec bol posadnutý zlým duchom; ten mu spôsoboval všetky tie príkoria. Nevedno, kedy a ako chlapec k takému niečomu prišiel. To sme sa v tomto čítaní nedozvedeli.
Vieme však, že existujú dva spôsoby, ako zlý duch napáda človeka. Prvý spôsob je taký, že ten sám dotyčný človek mu podá ruku a začne s ním "koketovať". Dnes jestvuje veľmi priaznivá klíma pre posadnutosti; náš svet sa stal ihriskom pornografie, sexu, peňazí, túžby po materiálnych statkoch, drog, alkoholu... Máme nástroje, ktoré perfektne šíria satanské posolstvá: TV, internet, rádio, hudba, ba dokonca i tričká, ktoré si obliekame. A človek sa ani nenazdá a je v diablových rukách. V druhom prípade sa jedná o nečakané návštevy. Poznáme prípady boja svätcov s diablom - Ján Bosco, Páter Pio, Ján Vianney... No v žiadnom prípade nešlo o posadnutosť týchto ľudí diablom. Diabol vstupoval do ich života a otravoval ich. Dnes by sme na posadnutého človeka privolali exorcistu.
Býva to kňaz svätého života a musí mať na vykonávanie exorcizmu povolenie. A takýmito exorcistami boli aj apoštoli, a aj keď sa im to nepodarilo - nevyhnali diabla z toho chlapca, museli to brať ako vlastné sklamanie, a možno sa za to aj hanbili, veď zrazu zbadali pristupujúceho človeka k Ježišovi a oni však dobre vedeli, že to nie je dobre, veď učiteľ sa o nich dozvie, že nie sú toho schopní. Boli, ako sa povie `prichytení na hruškách` a už nemali kam uhnúť. A Ježiš ich za to aj patrične zvozí veď povie: "Neveriace a skazené pokolenie." Ježiš však nenechá zodpovednosť na apoštoloch, a nepovie `čo ste si navarili, to si aj zjedzte`, ale ako dobrý učiteľ, napraví chybu svojich žiakov a zlého ducha z chlapca vyženie.
A čo z toho plynie pre nás..? Len ťažko predpokladať, že by sme sa my sami stali exorcistami a že by ľudia chodili za nami, aby sme ich oslobodili od diabla. My si však v tejto chvíli hlboko vo svojom srdci urobme predsavzatie: nikdy zlému nič nedať a nič nedarovať. Prosíme ťa, Pane Bože, stoj vždy pri nás v pokušeniach a rozhodovaniach, aby sme sa nikdy nemuseli za svoje nepodarky hanbiť - tak, ako sa dnes hanbili Ježišovi apoštoli, a ak aj niečo spôsobíme, aby sme vedeli, že sa môžeme vždy na teba obrátiť ako na svojho láskavého Otca. Amen.
Dôvera v Boha. Prečo dôverovať Bohu? Ako?
Prednedávnom som sa započúval do rozhovoru detí, ktoré mali detské silácke reči. Malý Janko poznamenal: „Keby som mal silu ako otecko, dokázal by som to aj ja, ale keď budem veľký, aj ja to dokážem!" Prečo spomínam túto myšlienku? Často sme aj my dospelí ako deti. Máme silácke reči a často povieme: "..keby, keby..." Ten chlapec vyrastie, ale čo dospelí? Chlapec získa silu.
U nás veriacich sa tiež dá a má hovoriť o sile, ktorá je i hlavnou myšlienkou evanjelia. Apoštoli sa pýtali Pána Ježiša: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?" (Mt 17,19). Nevedeli totiž uzdraviť námesačného chlapca. A vtedy im Pán Ježiš povedal: „Pre svoju malú vieru... Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko..." (Mt 17,20). Apoštoli nemohli uzdraviť chlapca, pretože nemali dostatočne silnú vieru. Evanjelista Matúš poukazuje, aký veľký dôraz kladie Pán Ježiš na našu vieru. Aká by mala byť, aby mohla pôsobiť na veci pre ľudský rozum nemožné - ako je uzdravenie nevyliečiteľne chorého, či premiestniť horu na iné miesto. Učeníci majú mať vieru aspoň takú, ako je horčičné semienko. To znamená vieru, ktorá je navonok nepatrná, ale vo vnútri silná, ktorá sa rozvíja vo väčšej dôvere v Boha a opiera sa stále viac a viac o neho. Takáto rozvinutá viera to nie je nejaký začiatočný súhlas rozumu a presvedčenia, že Pán Boh má pravdu, ale to je viera, ktorá sa osvedčila v skúškach, v utrpení, v chorobe, keď bola nedocenená, neuznaná i prenasledovaná. Kto sa v takýchto situáciách osvedčí, ten dokáže všetko vložiť do rúk Boha. Ten má vieru, ktorá je schopná urobiť viac, ako je hory prenášať.
Prečo je naša viera v živote tak málo účinná? Prečo tak málo dokáže? To preto, lebo sme ju nerozvinuli, neurobili sme ju silnou v páľave skúšok, prekážok a neurobili sme ju akousi riadiacou pákou - volantom v našom živote. Často môže o nás platiť prirovnanie, že sme ako vodič - začiatočník, ktorý kŕčovite drží v ruke volant. Je neskúsený. V našom prípade si máme uvedomiť, že je tu ktosi, kto má viac skúseností, kto je najlepší znalec a to je náš Boh. Prenechajme teda na neho svoje starosti a posaďme sa vedľa neho ako spolujazdec. Prvoradou povinnosťou kresťana je rozvíjať vieru. A to nielen vo chvíľach, keď sa cítime dobre, ale vždy a za všetkých okolností naučiť sa dôverovať Bohu. S Bohom ako so svojím sprievodcom, radcom a učiteľom dokážeme úspešne absolvovať i ten najťažší úsek nášho života. Dôverujme v Boha! Nehovorme: keby bola iná doba, iné okolnosti, iné veci. Pán nás chce mať tu, v tejto dobe, za týchto okolností. Tu a teraz musíme zveľaďovať a upevňovať svoju vieru.
Dieťa môže dorásť a zmocnieť. Bude silný ako jeho otec a už nepovie: „...keby, keby..." Aj my sa naučme vždy a všade dôverovať Bohu. Amen.