Meditácia na 17.08.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
20. nedeľa v Cezročnom období - Dar nábožnosti Lk 18,9-14
Nábožnosť je možná každému človeku
V čom spočíva čnosť nábožnosti?
Pán Ježiš nás v tomto úryvku z evanjelia učí, ako sa máme modliť, aká má byť naša nábožnosť, aby sme dosiahli ospravedlnenie. Drahí bratia a sestry, aká je moja nábožnosť? Zhoduje sa s tou, ktorú vyzdvihuje Ježiš? Ježiš chváli nábožnosť mýtnika, ktorý hovorí: „Bože, buď milostivý mne, hriešnemu" (Lk 18,13). A Ježiš hovorí: "Tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten" (porov. Lk 18,14b).
Nábožnosť môže byť rôzna. Záleží na každom človekovi, akú si zvolí, či chce byť nábožný v hĺbke svojho srdca alebo mu ide len o vonkajšiu a povrchnú zbožnosť. Ktorá je pravá? Na jednej strane stoja farizeji, ktorí sa radi modlievajú postojačky v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Pri svojej modlitbe vyratúvajú všetky svoje skutky, ktoré robia, desiatky, ktoré dávajú, pôsty, ktoré konajú a myslia si, že sú lepší od iných - pre svoju nábožnosť prejavovanú len navonok. Ježiš im hovorí, že už majú svoju odmenu.
Ježiš nás však pozýva k inému druhu nábožnosti, k nábožnosti, ktorá sa neprejavuje iba vonkajšími znakmi, ale k nábožnosti, ktorá vychádza z hĺbky nášho srdca. Tu je nám vzorom mýtnik z dnešného evanjelia, ktorý stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs. V dnešnom svete, či už vo svete alebo u nás, sú ľudia, ktorí berú svoju vieru, nábožnosť vážne, ale sú aj takí, ktorí sa nazývajú kresťanmi len podľa mena, idú síce do kostola, aby sa ukázali pred ostatnými, že sú veriaci, idú na spoveď aspoň raz do roka, veď čo by povedali ľudia, dajú pokrstiť svoje deti, ale o ich výchovu sa už nestarajú. Sú kresťanmi len navonok a ich nábožnosť je povrchná a je len ako nejaká pozlátka alebo zvyk.
Kto môže byť pre nás, drahí bratia a sestry, vzorom a príkladom nábožnosti? Je to sám náš Božský Majster - Ježiš Kristus. Keď sa modlil, utiahol sa na pusté miesto a zotrval aj celú noc v úprimnom rozhovore so svojím nebeským Otcom. On sa nebál uzdraviť chorého hoci aj v sobotu, keď videl, že potrebuje pomoc. Nestaral sa o to, čo povedia na to jednoduchí ľudia, farizeji, či zákonníci. Pomohol, nie preto, aby ho ľudia chválili, ale preto, lebo videl, že jeho pomoc je potrebná. Nebral ohľad na literu zákona, ale pozeral na ducha zákona. Snažil sa vo všetkom, všade a za každých okolností plniť iba Božiu vôľu. A taká má byť aj naša nábožnosť. Máme mať úplnú dôveru voči svojmu nebeskému Otcovi. K nemu sa máme utiekať v našich problémoch a trápeniach. Aj my sa máme snažiť dať svoje skutky do súladu s Božou vôľou. Keď niečo dávame, máme to dávať z hĺbky svojho srdca a nečakať na odmenu, ani nikdy nehovorme, koľko sme toho urobili pre iných. Keď sa modlíme alebo postíme, má to byť opravdivé pokánie, nie len prejavené navonok, ale skutočne prežité v našom srdci. Bohu sa vždy viac páči pokora človeka, ako keď sa niekto chváli svojimi činmi. Veď či sa môže nábožnosť človeka porovnávať s Božou? Veď on dal pre nás to najdrahšie, čo mal, svojho Syna, ktorý prišiel na svet, pomáhal ľuďom a nakoniec sa z lásky k nám obetoval na kríži. Aj napriek tomu nikdy nepoukazuje na svoje dobré skutky, ale čo nám dáva, dáva preto, lebo nás miluje.
Vzorom pravej nábožnosti môže byť sv. Mikuláš, ktorý žil vo štvrtom storočí v Malej Ázii a bol biskupom v meste Mýra, v dnešnom Turecku. Bol známy svojím svätým životom, svojou nábožnosťou a svojou ochotou pomôcť tým, ktorí boli v núdzi. Legenda o ňom hovorí, že raz jeden otec upadol do takej biedy, že bola ohrozená jeho česť i česť jeho troch dcér, ktoré sa nemohli vydať, lebo nemali žiadne veno. Žili veľmi chudobne a museli vykonávať podradné práce, aby sa vôbec uživili. Podľa tejto legendy im svätý Mikuláš raz v noci dal do okna mešec peňazí, aby sa najstaršia z nich mohla vydať a nepozorovane odišiel, takže nikto, ani sám otec nevedel, odkiaľ sa peniaze v okne vzali. To sa opakovalo aj po ďalšie dva roky, takže sa všetky tri dcéry mohli vydať a tak si zabezpečiť svoju budúcnosť. Je nám vzorom v tom, že aj keď pomohol, nevyratával čo urobil, koľko dal, ani nečakal na odmenu alebo poďakovanie. To, čo robil, urobil v skrytosti, lebo vedel, že Boh vidí všetko, čo koná, a že nepríde o svoju odmenu vo večnosti.
Nasledujme, drahí bratia a sestry, Krista i svätého Mikuláša v ich pravej nábožnosti, ktorá nepozerá na seba, ale ktorá sa stará o dobro blížnych, aby im nechýbalo nič z toho, čo sme im schopní poskytnúť a v čom môžeme pomôcť. A ak niekomu pomôžeme, nikdy mu to nepripomínajme a už nie Bohu, a tak si zaslúžime veľkú odmenu v Nebeskom kráľovstve. Lebo aj my sme ľudia hriešni a potrebujeme, aby bol Boh k nám milosrdný. A čím my budeme milosrdnejší, tým bude aj väčšie Jeho zľutovanie voči nám. Amen.