Meditácia na 17.09.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7,31-35
Ježiš povedal zástupom: „Komuže prirovnám ľudí tohto pokolenia? Komu sú podobní? Podobajú sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú jedno na druhé: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.` Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno, a hovoríte: ‚Je posadnutý zlým duchom.` Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!` No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti."
Nesúď. Sme hriešnici.
Aký rôzny pohľad máme na ľudí. Súdime podľa zovňajšku. A vnútro nevidíme. Čo hovorili o Ježišovi? „Aha, pažravec a pijan..." (Lk 7,34). Ľudia sú často ako deti z evanjelia. Pískajú a kto tancuje? Nik. Hrajú sa na pohreb a nik nieje mŕtvy. Povieme: "Sú deti, nech sa hrajú." A prečo ich otcovia a matky súdia Jána Krstiteľa a Krista? V evanjeliu viackrát o Kristovi čítame: „Veľký prorok povstal medzi nami" a „Boh navštívil svoj ľud." A o Jánovi Krstiteľovi ako najväčšom prorokovi narodenom zo ženy...
Povedzme si skutočný príbeh z nedávnej minulosti. Oscar Romero (1917-1980), arcibiskup z El Salvadoru, bol väčšinu svojho života človekom nesmelým, citlivým, zbytočne nekonfliktným. Knihomoľ, váhavec, muž poriadku. V r. 1977 bol vymenovaný za biskupa. Jedni zajasali, iní boli frustrovaní. Zajasali tí, ktorým vyhovovala jeho povaha - do ničoho sa nemiešal. V tej krajine to boli politici, ktorí mali „bočné záujmy" a neboli radi, keď ich niekto na to upozorňoval. Sklamaní boli tí, ktorí od pastiera očakávali, že bude zastávať utláčaných, prenasledovaných, ktorý si bude všímať neresti mocných a na tieto bude upozorňovať. Že bude ako Ježiš - človekom spolucítenia, odvahy, dobrého videnia do vecí a jasných postojov. Pri všetkej úcte voči jeho osobe ho za takého nepokladali. Až za tri mesiace od vysviacky, sa stala vražda jedného jezuitu, kňaza jeho diecézy, roľníka a miništranta istým partizánom a potom aj prepad farnosti, kde tento jezuita pôsobil. Vojaci znesvätili kostol a zabránili biskupovi Romerovi vstúpiť dovnútra, keď chcel zachrániť Eucharistiu. Túto udalosť neskôr označil za svoje skutočné „obrátenie". Bolo mu jasné, na čo ho upozorňovali iní, no čomu nechcel veriť. Zrazu mu svitlo a on zistil, že majú pravdu. Toto bolo pre neho prebudenie zo sna. Od toho dňa prestal mať ohľady na to, kto so o ňom čo pomyslí a akú zbraň proti nemu použije. Keď mal 60 rokov sa zmenil. Vyšiel zo zabehnutých koľají. Začal vidieť utrpenie salvadorského ľudu a stal sa neobyčajne odvážnym. Kresťania musia byť „odvážni ľudia". Začal kázať cez rozhlas. Všetky rádiá v krajine boli pustené naplno. Až dovtedy, kým náboženský vysielač nevyhodili do vzduchu. Arcibiskup Romero aj tak neprestal a vyzýval ľudí, aby sami boli aktívni a „nečakali na to, čo im biskup v nedeľu povie. Bohatá oligarchia, ktorú napádal, sa ho snažila prehlásiť za „psychopata". Nakoniec vyzval príslušníkov armády, aby sa vzopreli rozkazu a urobili koniec utláčaniu vlastného národa. Od toho okamihu musel počítať so svojím zabitím. Krátko pred svojou smrťou v jednom rozhovore povedal: „Ako kresťan neverím v smrť bez zmŕtvychvstania. Ako pastier, som úlohou, ktorú mi dal Boh, povinný dať svoj život za tých, ktorých milujem; sú to všetci Salvadorania, i tí, ktorí ma chcú zabiť. Biskup môže zomrieť, ale Božia Cirkev, t.j. ľudia, nikdy nezahynú". 24. marca 1980 bol počas slúženia sv. omše zastrelený.
Výzva pre nás. Smrť je naše vykúpenie z pozemského života. Pokiaľ zomrieme, máme žiť verne, čestne, zodpovedne pred Bohom, blížnymi. Amen.