Meditácia na 01.10.2014
Meditácia Ľubomíra Stančeka
Streda 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 9,57-62
M E M E N T O na O K T Ó B E R
Ako Ježiš a jeho učeníci šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš." Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." Inému vravel: „Poď za mnou!" On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca." Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!" Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou." Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo."
Ježiš dáva každému z nás dar, konkrétne povolanie.
Pán Ježiš hovorí. „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo" (Lk 9,62). V Matúšovom evanjeliu sa s tým stretneme (porov. Mt 8,18-22), ako s trojitou výzvou. Iný pozvaný z evanjelia povedal: „Pane pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou." Zmysel tohto výroku je rovnaký ako v Lukáša (14,26): „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom." Ježiš žiada, aby ten, čo ho chce nasledovať, dal mu prednosť pred všetkými, aj pred vlastnými kamarátmi, pred blízkymi, súrodencami, ba dokonca aj pred svojimi rodičmi.
Čo znamená: „Pevne sa rozhodol" - doslova: „Zatvrdil si tvár" (porov. Iz 50,7)? Samaritáni sa nábožensky už dávno od čias babylonského zajatia odtrhli od náboženskej jednoty so Židmi, a pokladali svoj posvätný vrch Garizim za miesto, kde treba Boha uctievať (Jn 4,20). Preto sa správali nepriateľsky aj voči židovským pútnikom, ktorí šli cez ich územie z Galiley do Jeruzalema. Preto neprijali Ježiša, lebo mal namierené do Jeruzalema.
Ako by sa dnešný človek tohto sveta zachoval, keby prišiel Pán Ježiš medzi nás a povedal by: „Poď za mnou?" Čo by som urobil? Čo by som mu povedal? Naša dnešná rýchla doba akosi ani nedáva čas odpovedať Ježišovi na jeho volanie. Človek sa ani nechce nad tým povolaním ani zamýšľať. Koľkokrát sa stáva, že my to jeho povolanie ani nepočujeme. Nepočujeme ho z rôznych príčin. Od prílišnej zaneprázdnenosti nepodstatnými vecami až po kadejaké výhovorky. Nebojme sa odpovedať Kristovi na jeho výzvu: „Poď za mnou.". Možno sa pýtame - to mňa, Pane, povolávaš k svojmu nasledovaniu?
Viete aké bolo naše prvé povolanie? K čomu nás Boh povolal? V prvom rade nás povolal k životu. Som tu a nemusel som byť. Neboli sme a predsa sme tu. Boh nás z ničoho povolal k existencii. Boh nás povolal lebo chcel, aby sme tu boli lebo má s nami svoj zámer. Aj dnes zamyslíme sa. Nie je to zbytočné a nepotrebné. Byť kňazom, to neznamená mať len vedomosti, absolvovať predpísané štúdia, ale oveľa viac. Kňaz musí byť nebeský normálny človek. Má mať správny prístup k ľuďom a ľudia k nemu. Kňaz nie je s iného sveta. Kňaz kňazom nemôže byť len pri oltári, spovedelnici, na kazateľnici, za katedrou, pri pohrebe a podobne. Ľudia ho chcú mať blízo seba, aby im bol podobný a predsa, aby sa od nich líšil. Chcú aby bol normálny, ale aby bol nebesky normálny. Aby bol niekto, na koho sa dá vo veciach viery a mravov, ale i iných, obrátiť. Dnes svet čaká od kňaza nový image. Bude sa obliekať, stravovať, ako iní, ale zároveň dokáže druhým otvárať nové obzory a viesť po nových cestách. Kňaz musí byť slobodný a otvorený človek dialógu, nie moralizátor. Amen.