Meditácia na 05.11.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 14,15-24
Zmysel utrpenia. Zostať verný Kristovi v skúškach a nebáť sa prejaviť vieru.
Nádejný kandidát na pohovore do firmy často dostáva dotazník s otázkami. Aj dnes Ježiš hovorí ľuďom. Kto ma chce nasledovať ten musí pohŕdať svojím otcom a svojou matkou, ženou a deťmi, bratmi a sestrami, ba dokonca svojím vlastným životom. A ďalej hovorí: ,,A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14,27).
Dnešné evanjelium prináša pravdy, ktoré platia ešte dnes pre nás. Ježišove slová sú ohromujúce, povedali by sme šokujúce pre nás všetkých. Ako môže také niečo povedať? Znamená, že láska medzi dvoma ľuďmi, že láska medzi rodičmi a deťmi nie je ničím? Môžeme Krista skutočne len vtedy nasledovať, keď sa vzdáme našich manželstiev a rodín, do ktorých sme dali veľa síl a energie? Nie je veľa ľudí, ktorí sa skrývajú roky s komplexmi menejcennosti a sú radi, že našli konečne úctu pred sebou samým, pred ich vlastným JA? Majú sa opäť vrátiť do starej biedy a pohŕdania? Ježiš chcel sotva vypovedať svojimi slovami toto.
Aj dnes je veľa kresťanov, ktorí nasledujú Ježiša síce len z diaľky, patria do našej Cirkvi, spoločenstva, ale sú len vzdialenými, nezúčastnenými pozorovateľmi. Poznajú síce veľa z dejín o Ježišovi, jeho slová a skutky. Ale nechcú sa zasadiť v jeho mene za iných ľudí. Sú len pasívni a nespolupracujú skutočne s našou Cirkvou. To je určite jedna z najväčších ťažkostí dnešnej Cirkvi najmä v priemyselných štátov. Každý kresťan je povinný sa raz pripraviť k tomu, že sa bude musieť priznať ku Kristovi každodenným životom, ako učeník Ježiša. Sme si vedomí, že bez zriekania nemôžeme nasledovať Ježiša? Každá oblasť nášho života požaduje dobré premyslenie a isté obmedzenia od nás. Kto napr. vstupuje do manželstva, musí si byť istý, že sa nebude stále vznášať v siedmom nebi. Nie, on musí vedieť, že sa vzdáva veľkej časti svojej slobody, voľnosti a že preberá zodpovednosť za svojho manžela, príp. manželku a deti, že musí byť často pripravený ku kompromisom... Aj ten, kto ,,nasleduje" Ježiša, v kňazskom alebo rehoľnom živote, musí si byť istý, že si nezvolil žiadnu ľahkú cestu. To chce Ježiš od všetkých.
Na talianskom fronte dal dôstojník povel k útoku volajúc: „Vpred!" Sám vyskočil zo svojho zákopu a bežal k nepriateľským pozíciám dúfajúc, že vojaci vidiac jeho príklad ho budú nasledovať. Ale oni zostali v úkrytoch, všetci mu tlieskali a volali: „Bravó!" Takýmito vojakmi sme aj my kresťania. Ak nás niekto pichne, hoc len špendlíkom, už nariekame. Sme ozdobení znakmi Kristových vojakov, ale najradšej zostávame v zákopoch svojho pohodlia a v úkryte svojej sebalásky.
Kristus nechce kúsok od nás, on chce nás celých, on nás nechce ako pasívnych divákov a pozorovateľov, ale ako spolupracovníkov. Amen.