Meditácia na 12.11.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Streda 32. týždňa v Cezročnom období | Lk 17,11-19
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!" Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!" A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?" A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila."
Vďačnosť. Vďačnosť sa vypláca.
Nenapadlo aj vás zabudnúť na nevďak a viac si všímať vďačnosť? Vďačnosť je vraj najlepší liek, najkrajšia ruža, najsilnejšia zbraň. Ježiš Samaritánovi, ktorý ako jediný z desiatich uzdravených, sa prišiel Ježišovi poďakovať povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 17,19). V správaní Pána Ježiša vidíme, že kade chodil, dobre rodil a nepotrpel si na ľudskej chvále, oslave. Robil dobre a ticho. Ježiš učí, kto dá dar, nech si nepočína tak, že bude čakať, že ten druhý mu to vráti. Ježiš nechce, aby medzi nami platila zásada revanžovať sa. V evanjeliu nás však učí na správaní Samaritána vďačnosti. Aj inde čítame, napríkad: „A buďte vďační" (Kol 3,15)! Sv. Pavol nielen prikazuje, ale môžeme ho spoznať ako človeka vďaky. Je možné si položiť otázku: na čom spočíva vďačnosť? Zaiste to nie je len citová záležitosť, chvíľková, keď nám niekto preukázal službu, pomoc, lásku či pozornosť, akési dobro. Je to vnútorná sila, ktorá sa prejavuje vonkajšími znakmi. Vďačnosť je prejav dobra, vnútra človeka. Je to odpoveď vnútorných postojov prejavených vonkajšími znakmi.
Na túto skutočnosť poukazuje Ježiš pri stretnutí s desiatimi malomocnými, ktorých uzdraví. Prečo ich Ježiš neuzdravil hneď? Chcel, aby sami mali na uzdravení podiel, aby mu uverili. V spojení s Kristom získavame ešte viac, keď plníme jeho vôľu. Samaritán spoznal, že je uzdravený, vracia sa späť ku Kristovi, aby sa poďakoval za uzdravenie tela. Ježišove slová: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 17,19), hovoria aj o uzdravení duše, alebo vzraste viery. A práve vďačnosť za vzrast viery, uzdravenie vo viere si zasluhuje našu väčšiu pozornosť. Venovať pozornosť svojej viere. Byť vďačný Bohu za dar viery. Vzťah k vďačnosti, postoje, názory na vďačnosť a najmä denná prax hovoria nielen o tom, aký sme ľudia, ale aj kresťania katolíci. Pýtajme sa sami seba: Nezaslúži si Boh našu vďaku? Že za čo? Za dar života, zdravie i chorobu, prácu, za ruky, oči, sluch, srdce, rodinu, deti, dovolenku... Ale aj nadprirodzené dary, za dar vykúpenia, za dary ktoré dostávame skrze sviatosti, svätú omšu, modlitbu, skutky kresťanského milosrdenstva.
Stará pani učiteľka oslavovala osemdesiatiny. Jej životom boli deti. Pre ne sa nevydala, zabudla na svoje šťastie, či sa ho zriekla... Niekoľko desiatok rokov utierala nosčeky i slzičky prváčikom. Mnohí na ňu zabudli. Akú radosť mala, keď jej prišli poblahoželať už starý otcovia a mamy, jej bývalé deti, žiaci. Vžime sa do situácie, čo cíti starší človek počas vianočných sviatkov keď má byť sám? Akú radosť, ako ďakuje, keď si ho susedia vo vchode, z ulice všimnú, hoci nie sú rodina a pozvú ich k štedrovečernému stolu.
Vďačnosť sa vypláca. Toto nie je len konštatovanie, ale ľudská skúsenosť a raz sa presvedčíme, že aj dôležitým kľúčom do neba. Amen.