Meditácia na 16.11.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
33. nedeľa v Cezročnom období | Lenivosť | Mt 21,28-32
viac o HRIECHU sa dočítate v Herbári myšlienok Ľubomíra Stančeka
Pozor na lenivosť
Poukázať, že lenivosťou človek nezískava, ale stráca.
V dnešnom svete sa často stretávame s ľuďmi, ktorí sa nudia, hlavne, keď majú veľa času a nevedia, čo s ním. Stáva sa to teda najmä cez prázdniny. No nedivím sa im, pretože aj ja som sa v ich veku často cítil podobne... No prečo je to tak? Prečo človek niekedy nevie, čo s časom? Prečo sa človeku niekedy nič nechce? V evanjeliu o dvoch synoch, ktorých otec vyzval, aby šli pracovať do vinice, prvý povedal: „Nechce sa mi," ale potom šiel, a ten druhý sľúbil, že pôjde, ale nešiel. Na oboch z nich sa prejavila jedna nečnosť, či nedokonalosť - a to lenivosť (porov Mt 21,28-32).
Čo je vlastne tá lenivosť? Ako vzniká? Kde má korene? Čo proti nej robiť? Ako sa jej chrániť? Grécke slovo pre termín lenivosť je "acedia" a má širší význam ako slovenské: lenivosť. Znamená všeobecný stav znechutenosti, unavenosti, nezáujmu alebo nudy. Tejto neresti vravia "poludňajší démon", pretože pokúša na poludnie, keď už pominula prvá chuť do práce. Obrazne to platí aj o "poludní života", keď už prešlo nadšenie mladosti, veľká horlivosť, chuť, elán a entuziazmus. Evagrius hovorí, že to je "najnebezpečnejší démon", lebo znechutený a lenivý človek mu nemá čím odporovať. Je to akoby sme mali bojovať vo vojne s holými rukami proti vyzbrojenej armáde a aj to s tým, že sa nám nechce...
Poznáme deväť prejavov tejto duchovnej lenivosti:
- neúnavný strach z ťažkostí, s ktorými sa stretávame,
- nechuť začať čokoľvek, čo stojí námahu,
- nedbalosť v zachovávaní pravidiel, poriadku,
- nestálosť v dobrom a nedodržiavanie predsavzatí,
- neschopnosť vzdorovať pokušeniam,
- odpor k tým, ktorí sú horliví,
- veľká strata drahocenného času,
- sloboda, ktorú lenivosť dáva zmyslom a zvedavosti, čo vedie k hriechom
a zanedbávanie hlavných povinností stavu, zabudnutie na cieľ života.
Je to červ na koreni. Zožiera zvnútra hlavné cnosti i keď je navonok všetkov poriadku. Vety ako: „Veď zajtra to urobím. Dnes si to ešte môžem dovoliť. Nechce sa mi. Dnes som unavený. Nemohlo by to počkať?..." pomaly človeka uspávajú a vnútorne rozleptávajú. Platí tu ľudové príslovie: „Tichá voda brehy myje." Ktosi povedal, že lenivosť a blahobyt vedú ku všetkým nerestiam. A sv. Bernard zas, že vlažnosť je tieňom smrti. Nedbalosť pripraví človeka o útechu a radosť z duchovného života. Zväčšuje tak námahu dňa a umenšuje pritom zásluhy.
A tak sa pýtame: „Čo robiť proti takej zlej a ťažkej neresti, ako sa jej dá brániť?"
Každým hriechom si vlastne komplikujeme život, no na tomto hriechu to vidíme ešte jasnejšie. Sami sa ním pripravujeme o radosť a útechu. Častokrát si povieme: veď ešte trošku si poležím, ešte trošku si poleňoším, ešte mám čas... Takto si myslíme, že sa budeme mať dobre, no pocit pravého šťastia a radosti je niečo trvalejšie a stálejšie ako krátkych 5-10 minút. Pocit dobre vykonanej práce, vedomie, že svoje utrpenie spojím s Kristovým a odhodlanie znášať kríž, aj keď sa mi nechce - to je základom pre pokoj, radosť či šťastie. A tak sa znova presviedčame a zakusujeme, že platí Ježišova výzva: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké" (Mt 11,30). Boh nás určil na to, aby sme boli šťastní. Celý svet stvoril "len" preto, aby sa podelil o nespočetné a nepredstaviteľné dobrodenia, ktoré sú v ňom. Vo svojej láske sa chcel s nami podeliť, chcel sa rozdať. Aká veľká je Božia dobrota. Mal, ale chcel, aby sme mali aj my. No dal nám slobodnú vôľu a tak nezáleží len od neho, ale aj od nás, či sa otvoríme pre Božie poklady, ktorými nás chce obdarovať. No a isto sa pre ne neotvoríme tým, že budeme leniví a tým, že sa budeme vyhovárať: „Veď mám ešte čas, teraz nie, ešte počkám..." Pre Božie dary sa otvoríme svojou usilovnosťou, vnútornou pripravenosťou, ochotou a vytrvalosťou. Proste tým, že robíme všetko, čo je v našich silách. Boh sa s nami chce podeliť o svoje šťastie, no keď mu stále hovoríme: „Nechce sa mi", nemôže to urobiť- aj keď je všemohúci. Akú veľkosť a vznešenosť dal Boh človeku, keď môže "prinútiť" Boha, aby neurobil to, čo pôvodne chcel a stále chce urobiť- dať nám svoje dary. No tým človek vôbec nevyhral, ani nič nezískal a až vo večnosti spozná, čo tým vlastne stratil. Teda človek má slobodnú vôľu a sám sa rozhoduje, čo si vyberie. Môže si vybrať záhaľku, pohodlie, ustavičný oddych a z toho vyplývajúcu nudu, nezáujem a takú tuposť. No tiež si môže zvoliť svedomité plnenie svojich povinností, prácu a nepohodu z toho plynúcu, čestnosť či pomoc druhým. A práve to prináša pocit pokoja, radosti, šťastia a naplnenia a zaháňa to znechutenosť, pocit neužitočnosti, tuposti či nudy. Boh nás pozýva a povzbudzuje vybrať si to druhé. Zamyslime sa hlbšie nad slovami Ježiša, keď hovorí: „Kto nájde svoj život , stratí ho a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 10,39). Amen