Meditácia na 17.11.2014
Meditácia Ľubomíra Stančeka
Pondelok 33. týždňa v Cezročnom období | Lk 18,35-43
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto." Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?" On odpovedal: „Pane, aby som videl." A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila." A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
Zdravé oči duše i tela. Venovať pozornosť svojej duši i dušiam v okolí.
Prečo už neprosíme, už sme rezignovali od nápravy...? Je správne, ak každý z nás chceme počuť z úst Ježiša slová: „Pozri sa, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 18,42). Známa príhoda o uzdravení slepého Bartimeja. Čo dôležité si môžeme všimnúť? Čo je podstatné? A prečo? A môže Ježiš, ktorý je „láska" (1 Jn 4,16), dať inú odpoveď ako: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila" (Lk 18,42)?! Príhoda je plná dynamiky. Vrcholom a pre nás výzvou, oslovením a mementom nie sú slová ani Bartimeja, ani slová svedkov udalosti, ale poznámka evanjelistu sv. Lukáša: „A hneď videl a nasledoval ho" (Lk 18,43).
Koľko krát sme sa s Ježišom už v živote stretli? Boli to stretnutia v modlitbe, s našimi blížnymi, cez udalosti, cez veci... Boli to zážitky, cítili sme dynamiku, prejavili sme určitú činnosť, dali sme si predsavzatia... A o deň, čo hádam o hodinu i niečo časovo kratšie, už sme zabudli a boli sme tam, kde predtým. Ježiš nám odpustil, uzdravil našu dušu, oľutovali sme urážku brata a priznajme si, život šiel ďalej v starých koľajach. Pretože na dôležité sme zabudli. „Isť za Ježišom, vzdávať mu chválu, ďakovať mu, klaňať sa mu, a oslavovať Boha". Naši blížni z okolia neuvideli zmenu v našom živote, lebo my sami sme na zmenu, na dar, ktorý sme od Ježiša dostali v rôznych formách, ako; že som sa prebudil do nového dňa, že som zdravý, že môžem pracovať a podobne..., zabudli.
Ježiš prechádza aj teraz okolo. Keď nám dnes Cirkev dáva čítať túto perikopu evanjelia, chce od nás ešte viac. Dá sa to vyjadriť slovami: Aby sme vykročili na ďalšiu cestu svojho života už nie chorí, čiže už nie v hriechu a s hriechom, vo vzťahu k Bohu, k blížnemu či sebe samým, ale aby sme ďalej kráčali s Bohom ako jeho priatelia, aby sme boli jeden druhému skutočne bratmi a sestrami. Uvedomujeme si, že Ježiš právom od nás žiada a očakáva osobnú zaangažovanosť.
Jeden orientálny panovník priviezol svojím poddaným z ciest slnečné hodiny, pretože v jeho kráľovstve hodiny ešte nikto nemal. Tento podivuhodný dar zmenil život celého kráľovstva. Poddaní sa rýchlo naučili využívať hodiny. Hodiny im pomohli chodiť na čas, plniť na čas povinnosti a podobne. Za niekoľko rokov sa tak naučili obratne využívať slnečné hodiny a získať pomocou nich bohatstvo. Keď panovník zomrel, chceli mu postaviť pomník, ktorý by im panovníka pripomínal. A pretože symbolom panovníkovej dobroty a zdrojom ich bohatstva boli slnečné hodiny, napadlo ich, že nad nimi postavia nádherný chrám zo zlatou kopulou. Keď dielo dokončili a zlatá kopula zakryla slnečné hodiny a samozrejme, že hodiny prestali slúžiť. Hodiny stratili svoj cieľ a nasledovalo, že národ začal upadať.
Učenie Ježiša nám bezpochyby prinieslo úžitok. Je správne, že chceme čerpať z Božieho slova a nie, aby sme pozerali na Božie slovo len niekedy či vtedy, keď nám to vyhovuje. Amen.