Meditácia na 23.11.2014
Meditácia Ľubomíra Stančeka
34. nedeľa v Cezročnom období | Krista Kráľa | Mt 25,31-46
Meditácie Ľubomíra Stančeka na facebooku 
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘ Vtedy mu aj oni povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
Čo bude rozhodujúce pred Božím súdom?
Posledná nedeľa v cirkevnom roku - nedeľa Krista Kráľa, je čas si pripomenúť, že čas, veda, šport, kultúra nám pripomínajú žiť v prítomnosti Ježiša Krista, ktorému právom patrí naša úcta, vernosť, láska... Kristus Kráľ - titul, ktorý i napriek tomu, že kráľovské tituly zanikajú, skôr patria do minulosti, Cirkev si pripomína titul, ktorý nestráca na aktuálnosti, hodnote, význame pre nás, ktorí veríme v Ježiša Krista.
Spomeňme si na knihu Marka Twaina, Kráľ a žobrák. Dej knihy hovorí, ako sa dvaja chlapci, ktorí sa na seba podobajú, navzájom vymenia, zmenia miesto, kde dovtedy žili. Chlapec Eduard, knieža Welsu, si zamení miesto s Tomkom Canty, ktorý je chudobným chlapcom z ulice. Čo dokáže zámena šiat? Zmení sa tým celý ich život. Tom spozná prepych, pohodlie, ničnerobenie a iné, a Eduard spozná biedu, hlad, špinu detí a ľudí poddaných. Keď dôjde znova k zámene, majú obaja skúsenosti, o ktorých by sa im ani nesnívalo. Preto keď sa Eduard stane kráľom Anglicka, mal skúsenosti, ktorým by ho nenaučili učitelia.
Kniha nám pripomína inú, vážnejšiu udalosť, keď Boží Syn si z lásky k ľuďom vzal prirodzenosť človeka a stal sa nám podobný vo všetkom, okrem hriechu, aby sme jeho smrťou mohli získať stratené dedičstvo synov a dcér nebeského Otca. Sám Ježiš nám pripomína podmienky, ktoré budú platiť až do konca čias na zemi, ktoré keď splníme, budeme počuť z jeho úst: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta" (Mt 25,34), a keď jeho podmienky nesplníme, budeme počuť rovnako z jeho úst: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom" (Mt 25,41).
Sväté písmo nie je rozprávková kniha, ktorá by stratila časom na význame. Nie je adresovaná len vybraným, vyvoleným, niektorým ľuďom. A v evanjeliu čítame, že Ježiš Kristus svoj titul Kráľ sám potvrdil, keď Pilátovi na jeho otázku: „Si židovský kráľ?", odpovedal „Sám to hovoríš" (Mt 27,11). Ježiš Kráľ, keď prijal prirodzenosť človeka, poznal a osobne zažil všetko, čo patrí k našej ľudskej prirodzenosti po dedičnom hriechu. Žil medzi nami v ľudskom tele od narodenia a uloženia do jaslí v betlehemskej maštali až po smrť na kríži a pochovanie. Poznal ženu, z ktorej sa počal, narodil. Poznal ľudí všetkých vrstiev a stavov, ich hriechy a následky hriechov. Poznal to preto, aby ako jediný Boží Syn mohol dať zadosť Bohu Otcovi za hriechy všetkých ľudí, a teda zmieriť ľudí s Otcom. Kto mohol urobiť viac pre nás? Komu právom patrí najväčšia úcta, titul Kráľ? Jedine Ježiš má právo na titul Kristus Kráľ!
Tento Kráľ rešpektuje dary, ktorými nás obdaril jeho i náš Otec. Tie dary sú náš rozum a slobodná vôľa, ktoré rozhodujú o tom, či raz od Krista Kráľa budeme počuť: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta" (Mt 25,34), alebo: „Vzdiaľte sa..." (Mt 25,34). Ježiš nás vykúpil bez nás, ale k tomu, aby sme získali účasť v Božom kráľovstve, musíme s ním spolupracovať. Dostali sme príkazy, sociálny zákon Cirkvi. Pretože Ježiš žije v každom z nás, mohol povedať: bol som hladný, smädný, pocestný, nahý, chorý, vo väzení. A ako sa my zachováme k bratom a sestrám, svojimi skutkami vedome a dobrovoľne rozhodneme sami. Keď chceme počuť z úst Krista: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta" (Mt 25,34), treba, aby sme Ježiša v bratoch a sestrách nasýtili, dali im piť, pritúlili ich, priodeli, navštívili a prišli k nim. Keď však Ježiša v bratoch a sestrách nenasýtime, nedáme im piť, nepritúlime ich, nepriodejeme ich, nenavštívime a neprídeme k nim, budeme počuť: „Odíďte od mňa, zlorečení..." (Mt 25,34). Naše áno, alebo naše nie rozhodne. Čo ste urobili, alebo čo ste neurobili jednému z mojich najmenších, mne ste to urobili či neurobili.
Keď slúžime bratom a sestrám, nerobíme to pre nejaké kráľovské insígnie pozemského kráľa. Tie totiž časom, hoci budú mať historickú, materiálnu či inú cenu, neznamenajú nič proti tomu, čo nás spája s Kristom Kráľom. Sú to viera, nádej a láska. Kráľovské insígnie ešte tak môžu zaujímať zberateľov pokladov na zemi. Dnes skôr sa ľudia obzrú za novou značkou auta ako za tým, čo králi držali v rukách, keď vykonávali úrad. Nás však zaujímajú slová Pána Ježiša, slová, ktoré voláme „ústavný sociálny zákon Cirkvi". Ježišove slová - chudobných budete mať stále medzi sebou (porov. Mt 26,11), jasne hovoria, na čo kresťan katolík nesmie zabudnúť. Kristus s tŕňovou korunou na hlave a oblečený do purpurového plášťa vojaka, aj dnes viac znamená ako ceremónie pri návštevách rôznych korunovaných a nekorunovaných hlavách. Ježišovo kráľovstvo totiž nie je z tohto sveta. A predsa, rozhoduje náš postoj k Bohu, blížnym i k nám samým. Ježiš sa o nás stará viac ako akýkoľvek vladár, prezident, predseda či generálny tajomník ktoréhokoľvek štátu na zemi. Kto nám dá pravú nádej, istotu, povie pravdu, prejaví lásku? Mocní tohto sveta? Tí, čo si uzurpujú moc? Iste nie! Je to Kristus Kráľ, pre ktorého aj dnes mnohí zomierajú, pretože on je Cesta, Pravda a Život. On jediný môže dať večnú odmenu tým, ktorí vytrvajú s ním až do konca. Tomuto Kráľovi chceme slúžiť.
Titul Kristus Kráľ dávame Pánu Ježišovi preto, že naša reč nemá nijaký iný vhodnejší výraz. Tento titul je širší, obsažnejší, viac znamenajúci, ako si môžeme predstaviť. Skrze Krista Kráľa je na svete viditeľnejší zmysel, cieľ nášho života. Pre naše dobro počas poslednej nedeli v cirkevnom roku venujeme pozornosť Kristovi Kráľovi. Skrze neho, s ním a v ňom sa nám dostáva darov, milostí, požehnaní, keď sme ich schopní prijať.
V životopise sv. Mikuláša von Flüe, pustovníka, sa rozpráva udalosť, že bol so svojím rodným bratom Petrom v nedeľu v kostole. Keď sa vracali domov, Peter Mikulášovi hovoril: „Dnes som mal čudné videnie. Keď kňaz prišiel k oltáru, v strede chrámu začal vyrastať stromček, ktorý sa rozprestrel v košatý strom nad všetkými. Pri slovách premenenia rozkvitol. Krásne a voňavé kvety začali padať na všetkých prítomných. Na hlavách niektorých ostali rovnako krásne a voňavé tak ako padli, a na hlavách iných rýchlejšie či pomalšie vädli. Takto si ich ľudia aj odnášali zo svätej omše domov." Vtedy sv. Mikuláš povedal Petrovi: „To si nevidel nič mimoriadneho. Počas každej svätej omše sa nám dostáva zvláštnych milostí. To bol rozkvitnutý strom a jeho kvety. Každému sa ponúka dostatok milostí, kvetov a vône. Kto si koľko odnesie, to záleží od každého človeka osobne, od stavu jeho duše."
Naše skutky, stav našej duše rozhodne o našej večnej odmene a treste. Aj pri dnešnej svätej omši sa nám dostáva milostí, záleží od nás, koľko si odnesieme. Slúžiť Kristovi Kráľovi je výhodné. Slúžime mu však cez bratov a sestry. „Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40).
Snáď jedna osobná skúsenosť: Je od vysokoškoláčky, ktorá sa angažovala v mnohých smeroch. Patrila medzi aktivistov Greenpeace a pri rôznych príležitostiach upozorňovala na dôsledky znečisťovania a ničenia životného prostredia. Podporovala aj práva homosexuálov a zapojila sa do kampane pre pomoc ľuďom z rozvojových krajín. Po vypuknutí vojny v bývalej Juhoslávii sa stala dobrovoľnou spolupracovníčkou Červeného kríža a pomáhala pri humanitárnej pomoci. Jednoducho, zdalo sa, že je všade, kde to bolo potrebné. Mnohí si o nej mysleli, že jej láska k blížnemu je jednoducho obrovská. A ona si to myslela tiež. No boli ľudia, ktorí si to nemysleli. Jej starší rodičia od nej nikdy nepocítili túto jej lásku. Za posledné roky im zriedka poslúžila nákupom či sprevádzaním pri nemocničných vyšetreniach. Veď mala toľko dôležitejších povinností, že takmer nikdy nebola doma. Nemysleli si to ani jej spolužiačky, ktoré potrebovali vysvetlenie učiva. Odmietla túto službu z rovnakého dôvodu. Nemysleli si to o nej ani tí, ktorí u nej hľadali radu, povzbudenie alebo azda len vypočutie ich problému. Na to bola príliš zaneprázdnená „veľkými vecami", ktoré robila.
Na slová „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25, 40) zabudla. Zabudla, že títo „najmenší bratia" sú tí, ktorí sú v konkrétnej chvíli k nám najbližšie, nielen duchovne, ale aj fyzicky. Mnohokrát ide o celkom neznámych, ale aj najbližších, pokrvných ľudí. Spomínaná dievčina zaiste mala dobré úmysly. Chcela pomáhať ľuďom. Mala však jednostranné zameranie, ktoré jej zabránilo vidieť konkrétne potreby ľudí okolo seba, a tak konať skutky lásky síce nebadaným, skrytým spôsobom, ale oveľa konkrétnejším. Dnes je to už iné. Porozumela dnešnému evanjeliu a žije ho každodennou službou vo svojom okolí.
Kniha Marka Twaina - Kráľ a žobrák môže byť mnohým nápomocná a poučná. Uvedomujeme si, že môžeme viac načerpať od Ježiša Krista, ktorému dávame titul Kristus Kráľ. Skôr ako začneme sláviť nový Cirkevný rok, skôr ako začne Advent, urobme miesto Kristovi Kráľovi v našom srdci, prehodnoťme končiaci starý cirkevný rok, urobme z neho správne a pravdivé uzávery. Eucharistickú slávnosť využime na vyprosenie nových milostí pre seba i našich najdrahších. Amen.