Meditácia na 25.11.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21,5-11
viac o DUCHOVNOM RASTE si prečítate tu
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené." Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?" On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja` a: ‚Ten čas je už blízko.` Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď." Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi."
Obeta. Výzva k nasledovaniu.
Ak chce človek duchovne rásť, musí prinášať obete. Duchovný rozvoj človeka musí byť vykúpený zriekaním sa a obetami. Jedným paradoxom je naša smrť. Vtedy strácame všetko, čo sme nadobudli pre seba a čo sme vybudovali. Strácame všetky materiálne i duchovné hodnoty. Plnia sa slová Jóba: „Nahý som vyšiel z lona matky, nahý sa ta vrátim. Boh dal, Boh vzal, meno Božie nech je zvelebené" (Jób 1,21)! A práve vtedy, keď všetko strácame, vtedy všetko, čo sme nežistne urobili pre seba a blížnych v Božom mene, získavame. Iba to, čo malo pred Bohom hodnotu, nám poslúži ako odmena a čo sme zanedbali urobiť, neurobili, alebo zlé urobili, bude slúžiť na potrestanie.
A preto je správanie ženy vdovy pre nás oslovením. „Ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie" (Mk 12,44). Vieme, že nie každý má k dispozícii hrubú peňaženku či bankové konto. Nie každý máme veľký talent, ale každý máme možnosť z toho čo máme, dávať mnoho, často a snáď aj všetko, keď motívom a motorom nášho konania je láska k Bohu a ľuďom. Je správne, že vieme bojovať proti hriechu pýche, lakomstva alebo závisti.
Vladislav Przybyš rozpráva príhodu o židovi Jankielovi, ktorý kúpil na trhu koňa s vozom. Na ceste domov sa kôň splašil a v strachu Jankiel urobil sľub: „Pane, Bože, zástupov! Ak ma zachrániš, tak na najbližšom trhu predám koňa a získané peniaze darujem na synagógu..." Vtedy kôň spomalil tempo a zastavil sa. Počas najbližšieho trhu stojí Jankiel na trhu drží za uzdu svojho koňa a pod pazuchou druhej ruky kohúta. „Za čo predáš koňa?" Pýta sa gazda. „Koňa predám len s týmto kohútom," poznamenáva Žid. „A čo chceš za koňa a čo za kohúta?" „Kohút stojí tridsať rubľov a kôň tridsať kopejok."
Uvedomujeme si, že toto je vtip. V našom živote sa takéto vtipy nestávajú? Ale áno! Prečo sa nám tak ťažko s niečím lúči, keď to od nás žiada Boh? Príklad ženy je pre nás memento, s ktorým sa stotožňujeme. Pretože chápeme Ježišove oslovenie aktuálne pre každého z nás tak dnes, ako tomu bolo včera a bude i zajtra. Je pravdou, že žena vdova, pred očami mnohých kresťanov by ani dnes neobstála, pretože dala všetko, že vraj to prehnala, a že Boh od nás toľko nežiada, by poznamenali, jedno je však pravdou, a to sú slová pochvaly Pána Ježiša na jej adresu. Pre nás je to výzva, že aj keď od nás Boh nebude žiadať mnoho, aby sme to urobili hneď, so srdcom. Prípadne od dnešného dňa budeme viac pozorní na vnuknutia Božie. Boh kráča dejinami. Dejiny spásy zostavuje z tých najnepatrnejších vecí a ľudí a činov. Z krajíčkov chleba, pohára vody, z haliera chudobnej vdovy. Je to všetko nepatrné, drobné a predsa z toho vzniká velebná mozaika. Dva haliere chudobnej vdovy mali zaľúbenie v Božích očiach, kým o Herodesových miliónoch, ktoré vynaložil na stavbu toho istého chrámu, sa mlčí. Boh hľadí na srdce. Áno, Bohu patrí všetko. Amen.