Meditácia na 28.12.2017
Svätých Neviniatok, mučeníkov | Mt 2, 13-18
Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“ Keď Herodes zbadal, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“
Zmysel a cieľ každého ľudského života
Už na prahu Kristovho života sa prejavuje zmysel a cieľ tohto života: má byť prinesený ako obeta. Nielen život Krista, ale aj život tých všetkých, ktorí ho budú chcieť nasledovať, ktorí svoj život spoja s jeho životom. Budú to tisícky nielen mučeníkov, ale vôbec obetavých vyznávačov, apoštolov, duchovných a laikov, manželov a rodičov, upotených pracovníkov a utrápených chorých – a všetkých, ktorí obetavo prijímajú bremeno svojho povolania, toho povolania, ktoré im Boh určil.
Budú to tiež tie betlehemské detičky. Niekto sa spýta: čímže sa previnili? A čím sa previnili povraždení apoštoli, misionári a iní mučeníci? Dali svoj život pre Krista, za Krista, kvôli Kristovi, pri obrane jeho úcty a viery. Neviniatka v Betleheme zahynuli pri obrane Krista. Ich krv a slzy ich matiek – spolu s krvou, potom i slzami iných obetavých vyznávačov – boli uložené do pokladu Cirkvi, ktorý aj my využívame, keď dostávame rozhrešenie či získavame tzv. odpustky.
Nie je také dôležité, že tieto deti si neuvedomovali svoju obetu, že nestačili nič získať ani ničomu sa potešiť. Človek prichádza na svet, aby dosiahol večný život a večné šťastie; nie kvôli krvi a smrti – ale kvôli definitívnej, nekonečnej radosti. Tieto deti nezažili šťastie na zemi – ale raz budú stonásobne ďakovať Bohu a matkám za dar života: života naveky šťastného. (Ostatne, možno skrze túto slávnu smrť Prozreteľnosť ich zachránila pred nejakým smutným osudom dočasného života.) Bolo by teda ľahkomyseľné myslieť si, že zomreli „príliš zavčasu".