Meditácia na 06.01.2018
Zjavenie Pána | Mt 2, 1-12
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Vykročiť za Kristom
Spomínam si na jeden krásny teplý májový večer. Za mnou bol namáhavý deň, a tak som sa potreboval nejakým spôsobom odreagovať a ukľudniť. Spolu so spolužiakom sme vyšli na strechu, položili sme si na ňu karimatky, ľahli sme si na ne a pozorujúc krásnu hviezdami posypanú oblohu, rozoberali sme naše problémy. Asi po hodine a pol sme sa zdvihli a šli sme spať. Zaspával som s pokojom, akoby bol tento deň tým najkrajším v mojom živote. Keď som hľadal príčinu môjho ukľudnenia, prišiel som k tomu, že to spôsobili práve hviezdy, ktorých bolo na oblohe ako maku. Tak ma hviezdy priviedli k pokoju. „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa pokloniť Pánovi“ (Mt 2,2). Mudrci, ktorí prichádzajú k jasliam malého Ježiša sú perzskými kňazmi. Skúmali hviezdy a vysvetľovali – vykladali sny. Hlavným cieľom ich putovania z Babylonu do Jeruzalema bolo nájsť kráľa a pokloniť sa mu. Ak by som sa vás drahí bratia a sestry, alebo ešte lepšie vás milé deti, opýtal, kde by ste hľadali kráľa? Hľadali by ste ho v kostole, na ulici, v lese alebo v maštali? Z mnoho videných rozprávok by mi určite každý z vás povedal, že by kráľa hľadal najskôr v paláci. Aj naši mudrci z dnešného evanjelia prišli hľadať kráľa a rovnako ako vy najprv ho hľadali v paláci. Prišli do Herodesovho paláca, no tam ho nenašli, a tak putujú ďalej. Zrazu znova zbadajú hviezdu, ktorá ich vedie až k miestu, kde bolo dieťa. Našli kráľa, ktorý neležal v teplej postieľke v paláci, ale v chudobných jasliach. Mudrci mu prinášajú dary – zlato, kadidlo a myrhu. Tieto dary sa v Starom zákone nazývali kráľovskými darmi a zrejme preto sa dáva mudrcom titul „králi“.19 A tak máme dnes pred našimi očami troch kráľov. Kráľov, ktorí sa klaňajú kráľovi. V evanjeliu vystupuje ešte jeden kráľ, no ten sa k Ježišovým jasliam nedostal – Herodes. Hoci povedal mudrcom, že sa tiež chce pokloniť Pánovi, Boh vidí do jeho vnútra a pozná jeho zlý úmysel, preto posiela mudrcov inou cestou späť do svojej vlasti.
Ak sa pozrieme do liturgického kalendára, nájdeme tam pre dnešný sviatok názov Zjavenie Pána. Aký je význam tohto názvu? Pán sa zjavuje pohanským národom. Tieto národy, ktorým sa Boh dnes zjavuje vo svojom Synovi Ježišovi, reprezentujú traja králi. To, že sa Boh zjavuje pohanom je symbolom toho, že chce, aby jeho Syna poznali všetci ľudia, nielen Židia ako jeho vyvolený národ, ale všetky národy. On má záujem o každý národ, o každého člena tohto národa. Má záujem o každého z nás. Hlavnou príčinou toho, že sme sa tu dnes zišli, by malo byť vyjadrením nášho vzťahu k Bohu. Aj my sa prichádzame pokloniť Pánovi. My prichádzame k poklone, no skôr môžeme povedať, že Boh sa skláňa k nám. Skláňa sa ku každému jednému z nás. Neskláňa sa len k tým, ktorí viac prežívajú svoju vieru navonok tým, že sú častejšie v kostole, či viac sa modlia alebo zachovávajú prikázania. Boh sa skláňa aj k tým, ktorí tu dnes prišli možno len zo zvyku či z donútenia, k tým, ktorí ho hľadajú rôznymi cestami. Tak ako sa zjavuje kráľom, tak sa zjavuje aj nám všetkým – viac alebo menej praktizujúcim svoju vieru.
Mnohí sa spýtate: „Ako sa vlastne Boh skláňa ku mne?“ Jednoducho tým, že má o teba záujem, tým sa k tebe skláňa, že posiela svojho Syna na túto zem, ktorý neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Mudrci – pohania vidia hviezdu, ktorá je symbolom Krista a ona ich privádza nie k symbolu, ale k živému Kristovi. Mnohí z vás už určite boli niekde na túre buď v Slovenskom raji alebo v Tatrách. Do cieľa, ktorý ste mali naplánovaný, vás priviedli značky, ktoré boli namaľované na stromoch či skalách. Nebyť týchto značiek, túra by bola omnoho náročnejšia a nebezpečnejšia a mnohí turisti by sa do plánovaného cieľa ani nedostali. Mudrcov na ich ceste priviedla do cieľa značka, ktorou je hviezda. Celý náš život, milí veriaci, je podobným putovaním mudrcov. Na toto putovanie nám Boh zjavuje akoby „hviezdu“, prostredníctvom ktorej máme prísť ku Kristovi. Tou hviezdou je môj blížny – manžel, manželka, otec, mama, brat či sestra, učiteľ či spolužiak, sused či susedka. V každom tomto blížnom mám nájsť hviezdu, ktorá ma sprevádza a nakoniec dovedie ku Kristovi. Možno si poviem: „To sa nedá. Veď tá susedka, alebo ten spolužiak či učiteľ sú mi takí nesympatickí. Ako mám ja v nich nájsť „hviezdu“, ba dokonca hviezdu, ktorá ma má doviesť ku Kristovi?
Francúzsky dôstojník Charles de Foucald skúmal zmysel svojho života, no veľmi sa mu to nedarilo. Jedného dňa sa stretol s múdrym kňazom, ktorý mu povedal: „Ak chcete nájsť zmysel života, nič vám nepomôže, iba si priznať, že ste hľadali seba.“ Dôstojník sa zamyslel a po chvíli povedal: „Máte pravdu. Je to tak.“ A pokračoval: „Zmysel života nie je vo mne, ale v tých, čo sú okolo mňa, v tých, čo sú Božími synmi a dcérami a skrze nich je život v Bohu.“ Lenže dôstojník neostal len pri tomto konštatovaní. Vydal sa medzi mohamedánov. Neprišiel im rozprávať o Bohu, ale žil medzi nimi a pomáhal im radou a skutkami. Pestoval v sebe srdečné vzťahy k ostatným ľuďom rôznymi pozornosťami, skutkami, pomocou. Arabi našli v jeho skutkoch lásku Boha a vedeli, že on je zmyslom dôstojníkovho života. Cez túto službu bez slov privádzal francúzsky dôstojník ľudí k Bohu.20 Charles de Foucald privádzal ľudí k Bohu cez seba, cez svoju službu, ktorú im preukazoval. Nehovoril o Bohu, ale konal. Môžeme povedať, že sa snažil byť hviezdou, ktorá vedie k živému stretnutiu s Bohom a s jeho Synom. Pokúsme sa stať takouto hviezdou aj my. Je potrebné, aby sme odstránili z nášho zmýšľania, z nášho srdca hnev, zlomyseľnosť, nenávisť, či využívanie blížneho k tomu, aby som sa ja mal dobre.
Dajme na prvé miesto našich vzťahov Boha a blížneho. Podajme prví pomocnú ruku bez toho, žeby sme čakali vďaku či odmenu. Dokážme ako prví povedať tomu druhému: „Prepáč, odpusť mi.“ aj napriek tomu, že viem, že mám pravdu ja. Zapozerajme sa niekedy na nočnú oblohu plnú hviezd a pri tomto pohľade si uvedomme, že sa mám aj ja stať hviezdou pre toho druhého, hviezdou, ktorá vedie k Ježišovi, k jeho jasliam, z ktorých vychádza pokoj. Prosme pri tejto svätej omši o to, aby sme svojim životom privádzali ľudí ku Kristovi. Amen