Meditácia na 10.01.2018
Streda 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 1, 29-39
Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali. Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.
Ježiš - lekár nás učí prijať chorobu
Kto z nás by sa nestretol s chorobou? Bojíme sa chorôb, utrpenia, bolesti, a predsa vo väčšine prípadoch si ich sami spôsobujeme. Muž, ktorému vyoperovali časť pľúc, rakovinový nádor, stone, cíti bolesť v hrudi, a predsa i napriek zákazu lekárov si zapáli svoju cigaretu. Iný sa hnevá na priateľa, keď mu nechce naliať alkohol, pretože neprišiel na návštevu autom a zabudol, že pred rokom mal vážnu autonehodu a len s námahou získal vodičské oprávnenie, pretože aj vtedy pred nehodou pil alkohol. Inú pani lekárka priam prosí, aby zachovala jej pokyny v životospráve. A ona nad jej radou mávne rukou. Zaiste viacerí sme už stáli nad hrobom človeka, ktorý mohol ešte žiť, ale slobodne si urýchlil a spôsobil svoju smrť. Povieme, že on to už má za sebou. Ale čo často siroty deti, mladá vdova, žena, ubolení rodičia? Poznáme aj iné prípady, kedy iní svojou neopatrnosťou spôsobia druhým chorobu, utrpenie či bolesť. Evanjelista sv. Marek opisuje udalosť uzdravenia Šimonovej testiny, ktorá ležala v horúčke. Ježiš „pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala“ (Mk 1,31).
Opis udalosti je jednoduchý. Bola sobota. Ježiš v kafarnaumskej synagóge uzdravil posadnutého. Keď odchádzal zo synagógy, zastaví sa v dome testiny Šimona, ktorá bývala len niekoľko metrov od synagógy. Testina leží v horúčke. Marek jasne opisuje Ježiša, ktorý je skutočne pánom nad sobotou. Jednoducho a bez slova ju chytí za ruku a zdvihne. Žiadna správa o ďakovaní, radosti, ale evanjelista hovorí: „Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala“ (Mk 1,31). Ježišove správanie, jeho moc liečiť a uzdravovať ľudské telá, poukazuje aj na inú moc a iné uzdravenia, keď evanjelista sv. Marek napísal v závere opisu tejto udalosti: Ježiš „chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov“ (Mk 1,39). Aj keď Ježiš nespomína Jóba, predsa príbeh o Jóbovi, ako ho opisuje starozákonná kniha Jób, mnohému nás učí. Jób je muž spravodlivý. Chorobu si nezapríčinil sám, ale aby Boh diablovi dokázal vernosť Jóba aj v ťažkostiach, súžení i chorobe, dopustí na Jóba, že príde o majetok, deti a napokon choroba privedie Jóba na smetisko, posmieva sa mu i jeho manželka, priatelia ho podozrievajú z tajných hriechov, za ktoré ho trestá Boh. Jób nevie, prečo toto všetko sa udialo. Písmo na viacerých miestach hovorí o podobných nešťastiach, ktoré postihli ľudí za ich hriechy. Zaiste by bolo oveľa menej utrpenia, bolestí a chorôb, keby si človek dával pozor. Piaty Boží príkaz z Desatora je toho dôkazom. Nielen zobrať život, ale aj spôsobiť sebe či druhému bolesť, utrpenie je urážka Boha a spravodlivý Boh trestá.
Pri chorobe a utrpení sa môžeme stretnúť s mnohými otázkami. Napríklad aj s takouto: Kde sa berie utrpenie, ktoré si nik nezavinil hriechom? Možno hovoriť aj o utrpení, ktoré nepochádza od človeka? Na svete sa odohrá mnoho prírodných katastrof, ako sú povodne, zemetrasenie, silné mrazy, sucho a podobne. Tie prinášajú mnoho utrpenia, bolestí a sĺz. Teda, kto za ne nesie zodpovednosť? Pri takýchto myšlienkach si spomenieme na Ježiša. Ježiš uzdravil, Ježiš liečil, Ježiš pomáhal. Ježiš však nikde nevysvetľuje, prečo človek trpí. Ježiš svojím učením pomáha znášať utrpenie, vyrovnať sa s ťažkosťami, ktoré choroba a nešťastie prinášajú. Je to viera v Boha a Ježiša Krista, ako o tom učí Cirkev, čo človeku dáva nádej, istotu a často silu a odvahu. Vo svetle učenia, ktoré Cirkev predkladá, môže človek mnohé pochopiť a následne i prijať. Použime prirovnanie z oblasti biológie ľudského tela. Bolesť niečo signalizuje, vyzýva k určitej činnosti, varuje pred určitým nebezpečenstvom. Začne nás bolieť hlava a hrdlo. Kašleme, zle sa nám rozpráva, cítime bolesť v hrdle. Vďaka tomu človek venuje zvýšenú pozornosť o svoje zdravie. Ak by sme necítili bolesť, hrozilo by oveľa väčšie nebezpečenstvo nášmu telu. Napríklad necítili by sme bolesť v bruchu a mohlo by to spôsobiť oveľa väčšie ťažkosti a možno i smrť.
Na utrpenie sa môžeme pozerať aj ako na službu. Utrpenie často človeka prebúdza z ľahostajného života. Keď je zdravý, podceňuje svoje zdravie. Utrpenie je akoby oheň, ktorý čistí zlato od špiny. Utrpenie často prebúdza naše svedomie. Človek vtedy vedome a dobrovoľne podniká všetko preto, aby odstránil to, čo spôsobuje bolesť. Diéta, väčšia pozornosť na životosprávu, viac pokoja, dopriať si oddychu... Je to možné prirovnať ku skalpelu chirurga, ktorý odstraňuje to, čo spôsobuje bolesť, aj keď spôsobuje na určitý čas novú bolesť. Bolesťou lieči a uzdravuje. Boh často dopúšťa bolesť, utrpenie, chorobu z lásky k nám. Pretože nás miluje. My zvykneme sa Bohu rúhať, pýtať sa: prečo? A práve vtedy je výhodnejšie a správnejšie, keď sa z iného pohľadu zadívame na svoje utrpenie, bolesť či chorobu. Yves Congar povedal, že utrpenie je najstaršou školou etického poznávania seba samého. Utrpenie vychováva človeka. Napríklad, keď otec vychováva syna, učí ho, varuje a upozorňuje pred ťažkosťami a podobne, ale ten otec aj dopustí, aby sa syn pre svoju tvrdohlavosť či nerozumnosť sám presvedčil o svojej chybe na sebe samom. Spôsobí si bolesť. Utrpenie nás často vedie k hlbšiemu zamysleniu nad zmyslom a cieľom nášho života. Nejeden prípad utrpenia a choroby hovorí nie o treste, ako sa to na začiatku či pri prvom pohľade mohlo zdať, ale je to požehnanie pre ďalší život na zemi a taktiež aj pre spásu duše. Priateľ havaroval. Dovtedy nemal čas ani na seba, ani na rodinu a ani na Boha. Podnikal. Túžba či ošiaľ podnikania ho oberali o hodnoty, ktorým sa vyhýbal. Za tých pár rokov zostarol oveľa viac, ako si myslel. Rodine nič nechýbalo, ale deti otca strácali, žena zabudla na to, čo je láska. Áno, hovoril, že je katolík, ale keď sa dostal do kostola, aj tam mu myšlienky lietali okolo toho, čo ešte stihnúť, zariadiť, nezabudnúť a podobne. A tri týždne v nemocnici, a teda aj bolesť ho zobudili do reality. Pýtame sa: To ho Boh potrestal? On dnes hovorí: „Nie! Naopak.“ Jana žila ako vo hviezdach, hoci priateľky z kancelárie jej dohovárali, krútili hlavou nad jej počínaním. Zamilovala sa do kolegu. Nevidela, že ju podvádza. Neuvedomovala si, že je to podvodník v láske. Až keď mu raz povedala: „Čakáme dieťa!“ A on: „To nie je moje! Ktovie, s kým to máš. Daj si ho vziať!“ Už nepoznala jeho nežné objatia, milé slová, horúce bozky. Myslíte, že to ju Boh potrestal, že dnes je slobodná matka? Určité skupiny ľudí zneužívajú svoju moc. Nech to bol a je akýkoľvek „izmus“. Stavali koncentráky, zomierali nevinní, deti, starci... To Boh trestal? To bola hlúposť ľudí. Veď predsa: „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Boh nie je tyran, žeby sa tešil z utrpenia, bolesti svojho stvorenia.
Boh dal človeku rozum a slobodnú vôľu. A človek musí bojovať proti každej nepravde, zlu, čiže hriechu. Často hodnoty nechceme vidieť zo strany pravdy, lásky a spravodlivosti. Koľko sa dnes narobí zla, bolesti v oblasti politiky! A ktorý politik si uzná svoje chyby, omyly, svoje nespravodlivé rozhodnutia? Vieme, že Cirkev je proti trestu smrti. Často sa konali popravy nepohodlných, tých, čo mali iný názor na veci, udalosti, hoci predtým boli priateľmi... Je potrebné, aby sme si uvedomili luxus svojho egoizmu, sebectva. Uvažujme, či si svojím správaním dnes nepripravujeme budúce utrpenie sebe, rodine, okoliu? Pýcha človeka dokáže pozbaviť ho súdneho rozumu. Lakomstvo spraví život neznesiteľným. Smilstvo zapríčiňuje nové a nové choroby pre budúce generácie. Závisť zatvorí očí a človek sa stáva slepým. Obžerstvo privádza na mizinu, robí z človeka trosku, z rodiny žobrákov, skracuje život, vyvoláva výsmech a opovrhnutie. Hnev rozbíja rodiny, priateľstvá. Lenivosť spôsobuje škody, ktoré iní len ťažko odstránia. Áno, musíme trpieť pre svoj hriech a hriechy svojho okolia. Deti trpia pre rodičov. Národy pre svojich vodcov. Mnohé nešťastia a katastrofy pre ľudskú neopatrnosť. Vieme, že Kristus zomrel za naše hriechy. Zvolil si najpotupnejšiu smrť z lásky k nám. Trpel teda pre lásku. Tak chápeme aj slová Krista: „Milujte aj svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať“ (Mt 5,44-46)? Vidíme, že svet nám často nedá vyčerpávajúcu odpoveď na utrpenie. Čo svet nemôže dať, to nám dáva Ježiš, viera, tomu nás učí Cirkev. My vieme, že naša vlasť je v nebesiach. A práve pohľad na utrpenie cez Ježiša dáva hodnotu, ktorej sa nič nevyrovná. Svedkami a vzorom sú nám mnohí mučeníci, vyznávači, bratia a sestry rôzneho veku, stavu, v každej dobe. Pochovával som viac ľudí, kde bola veľká bolesť, ale v ich očiach neboli slzy rúhania a z ich úst nevyšli slová “prečo“ a podobne. Nás veriacich Ježiš naučil pozerať na utrpenie, bolesť i chorobu v nádeji. Amen.