Meditácia na 12.01.2018
Piatok 1. týždňa v Cezročnom období | Mk 2, 1-12
Ježiš o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“
Odpustenie je hlavne prijatie a oslobodenie
Mama sa rozprávala so svokrou. Ich rozhovor počúvala aj jej šesť ročná dcéra. Po určitej chvíli sa mama nahnevala a svokre vykričala: „Nikdy vám to neodpustím“. Večer, keď sa modlila táto mama so svojou dcérou modlitbu „Otče náš“, a keď došli k slovám „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame“, dievčatko sa zastavilo a hovorí mame: „ale veď ty si dnes babke povedala, že jej to nikdy neodpustíš“. I v dnešnom evanjeliu sa dozvedáme o odpustení. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5). Zákonníci sa však voči tejto skutočnosti pobúrili. Neprijať posolstvo, znamená: vnútorne sa sním nestotožniť. Ježiš však koná svoju činnosť s jasným vedomím, že je Boh, že je Synom živého Boha. Prijať jeho rozhodnutie si vyžaduje zo strany človeka vieru. Zákonníci nedokázali pochopiť a už vôbec nie prijať, toto konanie. Ich poznanie (častokrát zdeformované vlastnými predstavami), nedokázalo pochopiť slová: „odpúšťajú sa ti hriechy“. Zatvrdzujú si ešte viac svoje srdcia, lebo Ježiš nerobí podľa ich predstáv. Podľa ich predstáv o Ježišovi Kristovi – Mesiášovi. Ježišovi protivníci neveria v silu jeho odpustenia. Neveria, lebo nepoznajú takýto spôsob odpúšťania. Ich problémom nemusí byť ani tak nepoznanie, neznalosť, ale skôr to, že si vnútorne neuvedomovali hodnotu odpustenia, neprežívali ju a nepraktizovali. A ich nepraktickosť vyplýva práve z nedostatočného pokánia. Ježiš nám ponúka odpustenie. Odpustenie nielen voči iným, odpustenie iných voči nám, odpustenie zo strany Boha voči nám, ale hlavne odpustenie voči sebe samému. Ježiš nás vyzýva, aby sme si aj sebe odpustili. Nezabúdajme, že odpustenie je priblíženie sa k Pravde a nájsť Pravdu s veľkým „P“ je: nájsť oslobodenie. Oslobodenie sa spod jarma výčitiek a nedokonalosti. Aj apoštoli sa pýtajú: „Koľkokrát máme odpustiť?“ A Ježiš im odpovedá: „Sedemdesiatsedemkrát!“ (porov.: Mt 18,21 – 22), čo v hebrejskom význame značí `vždy`; vždy, keď je to potrebné, vždy keď nemôžeme čakať na ospravedlnenie zo strany vinníka.
Odpustenie nie je len zabudnutie, nepripomínanie, ale hlavne prijatie. Prijatie toho, ktorý nám ublížil, ale i prijatie seba samého - takého aký som, a takého, aký sa môžem postaviť pred Boha. Ak toto nedokážem spraviť, som pyšný a Boh mi nemôže odpustiť, lebo mu to ja sám nedovolím. Prijatie seba a odpustenie sebe vyžaduje pokoru a pokora pýchu neznáša. Prosme Božie milosrdenstvo o silu odpustenia. Dôverujme mu. V jeho milosrdnom srdci sa môžeme skryť. Je potrebne len jedno: `naša dôvera`, a prijme nás takých, akí sme. Nezraňujme ho svojou nedôverou v odpustenie. Amen