Meditácia na 14.01.2018
2. nedeľa v Cezročnom období | Jn 1, 35-42
Ježiš znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nvideli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho učeníkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Ježiš to začul a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
Ježiš - ideál, vzor, príklad
Keď si otvoríte noviny, aby ste si prečítali, čo je nové doma i vo svete, alebo keď si pustíte televízor, zistíte, že tlač a médiá sú plné rôznych na dnešnú vyspelú dobu dosť strašných a smutných správ. Buď sú to rôzne národnostné a fundamentalistické nevraživé boje, rôzne letecké, námorné alebo železničné nešťastia, ale aj rôzne samovraždy a nevysvetliteľné konanie niektorých ľudí. Keď sa niečo stane, každý sa hneď zamýšľa nad tým, prečo sa to stalo, kde sa stala chyba, alebo či sa tomu nedalo nejako zabrániť. Následne nato prichádzajú rôzni analytici so svojimi návrhmi do budúcnosti, aby sa už nezopakovalo niečo podobné a aby sa podobným tragédiám v budúcnosti zabránilo. Ale položme si otázku. Stačia iba bezpečnostné opatrenia na záchranu ľudí, národov, sveta? Keby sme položili túto otázku Jánovi Krstiteľovi, určite by povedal, že nie. Jedným z najväčších nebezpečenstiev, ktoré treba odstrániť a proti ktorému treba bojovať aj v dnešnom období, je sila hriechu. Musíme si jednoznačne uvedomiť, že všetci sme hriešni a náchylní na hriech.
Jedinou našou záchranou pred týmto nebezpečenstvom je Ježiš, ako sme to aj dnes počuli v evanjeliu: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,36). Ježiš počas svojho putovania dostáva rôzne pomenovania. Raz je to Mesiáš, inokedy Syn Boží a v dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ho pomenoval Ján. Nazýva ho Božím Baránkom. Tieto slová, ktorými Ján Krstiteľ označuje Krista, mohli by sme povedať, že sú dosť trúfalé, ba až provokujúce Židov, u ktorých slovo baránok znamená niečo významné. Bol to totiž baránok, ktorého krvou natierali veraje dverí na označenie svojich domovov v Egypte a vďaka tomu je pre nich symbolom záchrany od nešťastia a smrti, od otroctva a poníženosti. Židia sa mäsom baránka posilňovali aj počas cesty do zasnúbenej zemi. Potom si každoročne pripomínali tieto udalosti doma vo svojich rodinách, keď zabíjali a jedli jednoročného baránka na pamiatku odchodu z Egypta. Jednoročného baránka tiež obetovali aj ako vďaku vtedy, keď po narodení prinášali svoje dieťa do chrámu. Preto Ján dosť riskoval, keď Ježiša pomenoval pred Židmi dokonca Božím Baránkom. Ako všetci dobre vieme, svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu. On už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod, keď Mária navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Ide stále pred Ježišom a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou krvou. Jánom sa uzatvára cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. On je však viac ako prorok. On zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je akoby „hlasom prichádzajúceho Tešiteľa“. Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.
Ježiš bol poslaný Otcom sem k nám, aby sa obetoval za hriechy všetkých ľudí, aby nás oslobodil z otroctva, ako kedysi baránok vyslobodil Židov z Egypta a priviedol ich do zasnúbenej zeme. Aj Kristus svojou potupnou smrťou nás vyslobodzuje z temnôt hriechu a ukazuje nám cestu, cestu tým pravým smerom do zasnúbenej zeme k nášmu Otcovi. Áno, drahí bratia a sestry, Ježiš sa obetoval za hriechy, za môj, tvoj, za hriechy všetkých nás. Odpúšťa nám ich. Ale ako vidíme všade okolo nás, či na pracovisku, či doma, mladí zase v škole, na internátoch, všade ako keby sa sila, veľkosť a počet rôznych zvráteností stále zväčšoval. Preto je veľmi potrebné zamýšľať sa nad týmto fenoménom dnešnej tak dosť sekularizovanej doby a začať sa hneď zaoberať sebou samým a svojimi postojmi. Musíme sa samy seba pýtať, či je náš vzťah k hriechu správny. Nemáme príliš laxné svedomie, a tým náklonnosť si ospravedlňovať aj dosť závažné previnenia a priestupky? Nie sme už pohltení problémom dnešnej doby, a to riadiť sa smerom, tempom a taktikou moderného sveta, ktorý nekompromisne zmetie a odsúdi každého, kto sa nechce prispôsobiť podmienkam dnešného života? Je dôležité uvedomiť si štýl svojho života v našich rodinách, vo výchove svojich detí, vo svojom osobnom príklade voči všetkým okolo nás. Pozerajme a pomenúvajme veci ich pravým menom a nesnažme sa veci zakrývať a hovoriť o nich tak, aby to dobre znelo nielen v ušiach našich, ale aj ľudí okolo nás. Veď, keď my rodičia a vychovávatelia novej generácie, ktorá má byť požehnaním nielen pre nás, ale pre celú zem, nebudeme mladých učiť správne, čo je dobro a čo zlo, čo môžem a čo nie, čo je čnostné, ba až chvályhodné a čo je zavrhujúce, keď my nebudeme dobre formovať ich svedomie, tak môžeme si byť istí, že to budú mať veľmi ťažké pri posudzovaní toho, čo môžu a čo nie. Aj dnešný „perfektný svet“ a štýl života, ktorý sa preferuje dosť arogantne a cynicky sa pozerá na hodnoty, ktoré boli možno po stáročia uznávané, a ktorých sa držali naši otcovia a starí otcovia. Dostávajú sa na okraj spoločnosti ako niečo smiešne, zaostalé, ba už dnes, vraj, archaické čiže zastaralé a spôsobujúce brzdu dnešného života. Tak ako sme dnes počuli Jánove slová na adresu Ježiša, keď ho označil Božím Baránkom, je potrebné, aby sme sa aj my kresťania stali takými obetnými baránkami za hriechy svoje, ale aj všetkých hriešnikov, a aby sme sa stali dobrými Ježišovými bojovníkmi v boji proti hriechu. Možno, že k tomu ani tak veľmi veľa nie je treba, iba sa pridržiavať Ježišových slov a, samozrejme, všetko posilňovať vrúcnou modlitbou a účasťou na Eucharistii. Bojovať dnes proti hriechu si vyžaduje silnú vieru a odhodlanie niečo aj v boji obetovať.
Ale zamyslime sa nad touto udalosťou, ktorú opisuje istý kňaz Segur v knihe DEJINY. Vo veľkej tlačenici na ulici rušného mesta stratil otec malú dcérku. Bál sa, že dieťa zahynie. Koľko sa nachodil, koľko sa nahľadal, všetko bolo márne. Môžeme si predstaviť zúfanie tohoto otca po strate dieťaťa, keď si predstavoval, čo hrozné sa mu mohlo stať. Čo sa s dieťaťom stalo, kde je, či netrpí... Po štyroch rokoch hľadania zašiel náhodou do tanečnej búdy vandrovníkov a tam na scéne uvidel svoju dcérku, ako vykonávala všelijaké akrobacie na lane. Nevydržal. Jedným skokom dostal sa za ohradu a ako vládal najmocnejšie zvolal: „Dcéruška!“ A ona nedôverčivo pozrela naňho. Nepoznala ho. Keď sa mu stratila, bola maličké dieťa. Uniesli ju, teraz po krátkom premýšľaní odpovedala: „Ty si môj otec? Nie, môj otec je tu“ - a ukázala na komedianta, ktorý už pribehol k nej, aby ak bude treba, obránil svoju obeť. Nič nepomohlo, dcérka sa nevrátila k otcovi, nepoznala ho, zriekla sa ho. Ó, ako ťažko je niekedy vrátiť sa k otcovi! Diabol, ktorý kradne duše Bohu, má tisíce spôsobov, aby prekážal návrat k Otcovi. Vábi zdaním blaženosti, uspokojenia, rozprestiera pre rozmanité osídla pokušenia, ktorými tak opantá, omotá dušu, že skoro nieto možnosti vyrvať sa z tejto motanice. Človek skúša, myká sa celý a padá všetko, akoby nadarmo. Veľké šťastie, že náš Otec je dobrý a mocný. Ak sa len rozhodneš vstať, ak vykročíš prvý krok pokánia, najmilší Otec prichodí v ústrety, vystiera svoje náručie, odpúšťa, zabúda. Drahí bratia a sestry, vidíme, že milosrdenstvo Nebeského Otca je nekonečné. On je s nami trpezlivý a čo je najdôležitejšie, vždy má otvorenú náruč, do ktorej sa môžeme kedykoľvek vrátiť. Buďme mu zato vďační a spoločne ho dnes poprosme: Otče, daj nám dnes dostatok síl v boji proti hriechu, daj, aby sme vždy vedeli rozpoznať, čo je tvoja vôľa, čo je tebe milé a chvályhodné a snažili sa podľa toho aj žiť. Amen.