Meditácia na 21.01.2018
3. nedeľa v Cezročnom období | Mk 1, 14-20
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.
Žijeme pre Boha a s Bohom
Iste si spomenie každý z nás na svoje detské časy, keď nám rodičia čítali rozprávky. Skoro v každej sa dej odohrával v určitom kráľovstve. V ňom vládne kráľ svojim poddaným, pomáha mu pritom vojsko a v kráľovstve platia určité zákony, ktoré je potrebné dodržať, aby bol v krajine mier. Aj Ježiš v dnešnom evanjeliu tiež spomína kráľovstvo. Je na začiatku svojho verejného účinkovania a medzi jeho prvé vyhlásenia patria slová: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). O aké kráľovstvo ide? Kto v ňom vládne a aké zákony tu platia? Predtým, ako budeme hovoriť o Božom kráľovstve, je dôležité si všimnúť prvú časť súvetia a to: „Naplnil sa čas“ (Mk 1,15). Drahí bratia a sestry! Čo všetko sa môže naplniť? Napríklad nádoba, nádrž priehrady a koryto rieky sa napĺňa vodou, ale nie rieka sama, pretože tá stále tečie. Niečo podobného, ako sa zdá, platí aj o čase. Môžeme zaplniť hodinu zábavou, rok štúdiom, život dobrými skutkami. Ale čas ako taký ide ďalej. Bol pred nami a bude po nás. Ale bude večné? Biblia nás učí, že Boh je Pánom času. On je ten, kto tvorí veci a ľudí, a dáva každému istý čas, aby mohol splniť úlohu, ktorú dostal od Boha. Aj izraelský ľud dostal svoj čas: od Abraháma až po Krista. Tento čas je zaplnený veľkými Božími skutkami: vyvolením Abraháma, oslobodením z Egypta, posielanie prorokov. To všetko bolo v Božích očiach dostatočnou prípravou, aby boli Židia schopní prijať Krista. Preto mal Starý zákon svoj čas, ktorý sa naplnil. Prichádza na svet Ježiš Kristus a v jeho osobe prišlo na zem aj Božie kráľovstvo. Kým starozákonný človek dostal účasť na Božom kráľovstve vierou v jedného Boha, vernosťou zmluve a nádejným očakávaním prisľúbeného Mesiáša, Ježiš oznamuje: „Božie kráľovstvo je vo vás“ (Lk 17,21). Božie kráľovstvo je už tu na zemi, nielen po smrti alebo na konci vekov. Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo. A Otcova vôľa je povzniesť ľudí k účasti na Božom živote. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi zárodkom a počiatkom Božieho kráľovstva. Programom Božieho kráľovstva je všetko objímajúca láska.
Nemilujme len napoly. Milujme tak, nech to bolí. Pretože zastaviť sa vo chvíli, keď láska začína niečo stáť, alebo radšej vôbec nezačať, pretože to niečo stojí, by znamenalo nemilovať vôbec. Táto láska je kameň, ktorý stavitelia svetských kráľovstiev zavrhli, ale ktorý sa stal uholným kameňom Kráľovstva Božieho. Moc lásky je nezdolná, „lebo kto padne na ten uholný kameň, doláme sa, na koho však on padne, toho rozdrví“ (Mt 21,44). Ak sme teda nositeľmi tohto kameňa, vôbec nie sme takí bezbranní, ako sa na prvý pohľad zdá. Sme slabí fyzicky, ale duchovne sme silní. Sme silní, ak sa usilujeme budovať Božie kráľovstvo, ale sme slabí, ak by sme chceli namiesto neho budovať kráľovstvo tohto sveta. Uverme konečne, že ak sa budeme usilovať o šírenie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti, všetko ostatné nám bude pridané (porov. Lk 12, 31). Božie kráľovstvo je skutočnosť, ktorá už jestvuje a účinkuje, hoci ešte nedosiahla svoju plnosť. Jeho plné uskutočnenie bude až v budúcom veku. Z toho môžeme vyvodiť, že povolaním človeka na zemi je poznať Boha, milovať ho, oslavovať, konať dobré skutky, a tak budovať Božie kráľovstvo už tu na zemi a očakávať jeho budúce naplnenie vo večnom živote. Toto poslanie máme napĺňať tam, kde sme postavení, pretože miesto, ktoré nám Boh pridelil, je také vznešené, že nie je dovolené opustiť ho. Aby sme práve v tomto prostredí milovali a umožnili Božie kráľovstvo spoznávať aj iným a šírili ho ďalej. O Božom kráľovstve Ježiš hovorí v evanjeliu mnoho podobenstiev. Prirovnáva ho k horčičnému zrnku, ktoré vyrastie v strom, ku kvasu, ktorý berie žena a zapraví do troch mier múky a nechá celé skysnúť, pokladu skrytému v poli, kupcovi, čo zhŕňa vzácne perly, rybárskej sieti, ktorá spustená do mora zachycuje rozličné druhy rýb.
Čo z nich vyplýva pre nás? Máme hľadať, rásť, byť dobrým semenom, teda odovzdať sa rozsievačovi Ježišovi, prinášať úrodu, byť kvasom, slúžiť, rozmnožovať hodnoty, byť svetlom sveta. Z týchto hodnôt by som vybral jednu a to fenomén hľadania. V prvom rade máme Božie kráľovstvo hľadať. Ježiš nás volá do Kráľovstva a našou povinnosťou je hľadať ho. Hľadanie má byť jednou z našich prvoradých činností. Mnohí z tých, ktorí sa považujú za dobrých veriacich, sa dopúšťajú jedného z najväčších hriechov pýchy. Je to pýcha z pocitu, že spolu s prijatou vierou vlastnia všetku pravdu a žijú takmer dokonalým životom. Pripomínajú „dokonalého“ farizeja, ktorý ďakoval Bohu, že nie je ako ostatní ľudia, ako aj onen mýtnik (pozri Lk 18,11). Ježišovi sa protivila takáto povýšenosť a nadradenosť, veď práve túto farizejskú „dokonalosť“, ktorá rada dáva najavo svoje prednosti, odsúdil osemnásobným „Beda vám...!“ (Mt 23,13-33), ktoré tak ostro kontrastuje s ôsmimi blahoslavenstvami: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Ježiš hovorí toto blahoslavenstvo na prvom mieste a nie nadarmo. Je to základné pravidlo pre pochopenie Božieho kráľovstva. Len ten Bohu opravdivo uverí, kto sa všetkého vzdá. Chudobní duchom celú svoju istotu a bezpečnosť, svoj pokoj, nádej i radosť postavili na Bohu a jeho slove. Chudobní duchom nie sú nerozumní. Sú to tí, ktorí sú vždy pripravení prijímať; ľudia pozorní, ktorí vedia vypočuť iných, ktorí dokážu prijať poučenie aj od najväčšieho hriešnika, aj od bojového ateistu. Sú to poctiví hľadači pravdy, ktorí neodsudzujú nepriateľov, ale usilujú sa pochopiť, čo ich vedie k ich postoju. Nenašiel som lepší príklad, ako v súčasnosti prežívať Božie kráľovstvo už tu na zemi, akým bola Matka Tereza.
Hoci postavou nepatrná žena, srdcom plným lásky. Mohli by sme ju charakterizovať ako manažéra lásky a ktorú celý svet, už nie komunistický ale konzumistický, potrebuje ako soľ. Ona s poplátanými sandálmi na bosých nohách, len s malým šálom a tenkým svetrom – a priam sála z nej oheň lásky. A pritom všetko vo svojom živote pripisovala Bohu. Hovorí: „Všetko bolo dielo Božie. Nič nie je dielo moje. Som úplne presvedčená, že je dielom Božím, že som živá.“ Ježiš bol kráľom jej srdca, konal cez ňu. Bola chudobná duchom, a tak Božie kráľovstvo žila už tu na zemi. Pýtame sa ako? Veľký význam prikladala obete, ktorá slúži Božiemu kráľovstvu viac ako dlhá práca, učené prejavy alebo diskusie. Svätý apoštol Pavol v liste Rimanom pripomína: „Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ A Tomáš Kempenský hovorí: „Ak existuje nejaká radosť, má ju človek čistého srdca.“ Teda Božie kráľovstvo najlepšie nájdeme a pochopíme čistým srdcom. Ak chceme mať čisté srdce, musíme urobiť Ježiša stredobodom svojho života a dbať o to, aby všetko, čo konáme, bolo poznačené týmto rozhodnutím. Proste, urobiť Ježiša kráľom svojho srdca. A vtedy spoznáme Božie kráľovstvo už tu na zemi. Pochopíme a zakúsime, že to nie je iba rozprávka, fantázia kňazov a Cirkvi, ale realita, ktorej nebudeme môcť odporovať. Amen.