Meditácia na 30.01.2018
Utorok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 5, 21-43
Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Kto s vierou a vytrvalosťou o niečo prosí, to aj dostane
Už ste sa niekedy zamýšľali čo znamená slovíčko viera? A čo chápete pod slovesom `dôverovať`? Každý z nás tieto výrazy v každodennom živote používa, iste mnohokrát. Ale ste sa niekedy zamysleli nad tým, že sú to slová s naozaj hlbokým vnútorným významom? Práve na to poukazuje aj Ježiš v dnešnom evanjeliu. Vysoko vyzdvihuje význam viery, keď hovorí uzdravenej žene: ,,Dcéra tvoja viera ťa uzdravila” (Mk 5,34). Podobnými slovami povzbudzuje aj smutného otca, ktorý sa práve dopočul, že jeho dcérka umrela: ,,Neboj sa len ver” (Mk 5,36). Ak sme pozorne počúvali evanjelium od začiatku, iste sme postrehli, že Ježiš mal v úmysle urobiť len jeden zázrak. A to, uzdraviť na smrť chorú Jairovú dcéru. Ako sa tak predieral pomedzi ľudí, ktorí sa na neho tlačili a dotýkali sa ho z každej strany, zrazu sa spýta: ,... kto sa ma to dotkol? ” Aj učeníkom sa zdá byť táto otázka nelogická, veď sa ho neustále niekto dotýkal. Lenže tento dotyk nebol obyčajný, nebol ako tie ostatné. Bol to dotyk plný viery. Žena, ktorá sa ho dotkla, sa celé roky usilovala nájsť pomoc u lekárov, no tí jej pomôcť nevedeli. Správy o Ježišovej uzdravujúcej sile sú jej poslednou nádejou. Je príliš plachá a bojazlivá, než by poprosila Pána osobne. Využije nával ľudí a v nádeji, že to nikto nezbadá, odváži sa odzadu dotknúť jeho rúcha. Jej čin však nezostal nepovšimnutý. Ježiš ju odmenil uzdravením a povedal jej: ,,..tvoja viera ťa uzdravila”. Nie preto bola uzdravená, že sa iba dotkla Ježišových šiat, ale preto, lebo silno verila, že Ježiš je naozaj Boží Syn a že jej môže pomôcť.
Tak by to malo byť aj v našom živote. Mali by sme sa dotýkať Ježiša. Mali by sme ho prijímať čím častejšie k sebe do svojho srdca, cez Eucharistiu a dôverovať mu. Dôverovať tak, ako táto žena, ktorá sa ho neodvážila prosiť priamo o uzdravenie, ale len verila, že jej dotyk s ním, ju uzdraví. Tak Ježiš lieči aj naše srdcia od hriechu skrze sviatosti. Vo sviatosti zmierenia nás uzdravuje a v prijímaní Eucharistie nás posilňuje a ochraňuje od ďalšieho pádu. Robí to ale len vtedy, keď ho prijímame s úctou a veríme, že je tu naozaj prítomný. Viera však nie je nikdy ľahká. My ľudia sme trochu tak zvláštni. Na jednej strane prosíme Boha o pomoc, o uzdravenie, zázrak, no na druhej strane na základe rozumu neveríme, že by sa to mohlo stáť.
Černošský kazateľ raz takto karhal svoje ovečky. ,,Vaša viera, bratia a sestry, je už naozaj škandalózna. Prišli ste sem, aby ste prosili Boha o dážď po takom dlhom období sucha. A čo vidím? Ani jeden z vás sa neodvážil priniesť si so sebou dáždnik!” Áno, naša viera je častokrát slabá a podlieha rozumovým úvahám. Ale Ježiš nás i na iných miestach vo Svätom písme pobáda k viere: ,,Keby ste mali vieru, čo by len ako horčičné zrnko, vrchy by ste dokázali prenášať” (1 Kor 13,2). Áno, viera naozaj dokáže robiť zázraky. Aj v rôznych životných skúškach, keď sme už na pokraji svojich síl, ale vytrváme v dôvere, že nám Pán pomôže, isto nás nesklame. Veď nám aj prisľúbil: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! (Lk 11,9) Boh nás iba skúša, aká vytrvalá je naša viera, ale nenechá nás zahynúť. Ak neodvrátime od neho svoju tvár, neprestaneme sa modliť a vytrvalo prosiť, ba čo viac, neprestaneme mu dôverovať, že s každým jedným z nás má svoj plán, iste si na konci tej - ktorej skúšky povieme: dobre, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, lebo keby to bolo tak, ako som to chcel ja na začiatku, iste by to nebolo tak dobre, ako je to teraz. Vytrvajme vo svojich životných skúškach v dôvere, že je to pre naše dobro, aj keď sa nám to možnože hneď tak nezdá. A buďme ako tá žena, ktorá sa neváhala dotknúť Ježiša, keď uverila, že môže byť uzdravená. Lebo kto s vierou a vytrvalosťou o niečo prosí, to aj dostane. Amen.