Meditácia na 05.02.2018
Pondelok 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 6, 53-56
Keď sa Ježiš a jeho učeníci preplavili k druhému brehu, došli do Genezareta a tam pristáli. Len čo vystúpili z lode, ľudia ho spoznali; rozbehli sa po celom okolí a na nosidlách začali znášať svojich chorých ta, kde bol, ako počuli. A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
Zastav sa pri Kristovi
Evanjelista zaznamenal, že ľudia sa rozbehli po celom okolí. Rozbehli sa – a naďalej sa rozbiehajú. Rozbiehali sa hľadajúc uzdravenie. I dnes sa rozbiehajú po lekároch, ambulanciách a lekárňach, po bionergoterapeutoch a mastičkároch, rozbiehajú sa hľadať správnu diagnózu a účinný liek. A ostatne, nielen hľadať lieky, lebo aj hľadať lepšie životné podmienky, hľadať dobrú prácu, materiálne úspechy a zisk; sú rozbehaní až po hranice infarktu – a často je to jediný výsledok ich behania.
Behanie, naháňanie, lietanie – sa stalo chorobou súčasného človeka, a táto choroba ho ničí účinnejšie než všetky iné choroby. To, prečo sa rozbiehali ľudia z Evanjelia – bolo stretnutie s Kristom; zbiehali sa tam, kde zistili jeho prítomnosť. Od takéhoto behania sme oslobodení. Kristovu prítomnosť, živú a osobnú, môžeme zistiť na každom kroku, v dosahu ruky. Pozorujeme ako ľudia v mestách, a tiež na dedinských sídliskách, pri tom svojom každodennom behaní sa skoro priam dotýkajú kostola, otvoreného pre nich hneď pri ceste, na ulici, ale ľahostajne obchádzajú otvorené dvere; veria naozaj títo ľudia v skutočnú prítomnosť Krista na tomto mieste? Zdržať sa na dve-tri minúty určite by nebolo žiadnou stratou; naopak, bolo by ziskom. Nedostáva sa vtedy k nám výzva: Poďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení a unaháňaní...? Pri takomto stretnutí jeho otvoreného srdca s našou vierou a dôverou, stal by sa pre nás aspoň v nejakej miere Radcom, našou pomocou, vydýchnutím, uspokojením a, možnože, i uzdravením – a naše naháňanie by nebolo také dramatické či priam tragické. Psychológ svetovej slávy (V. Frankl) hovorí, že tragédiou dnešného človeka sa stalo to, že sa nevie zastaviť...
Ostatne, ide nielen o takéto zastavenie sa v pravú chvíľu v kostole (či v jeho predsieni); možno aj treba akosi zabrzdiť to naše naháňanie kvôli chvíľke zamyslenia sa pri modlitbe (desiatok ruženca, úryvok zo Svätého písma, večerné spytovanie svedomia), keď myseľ sa môže upriamiť tam, kde sú konečné hranice nášho naháňania. Požehnaná je možnosť zastaviť sa pri Kristovi vo chvíli sv. prijímania, kde nadväzujem s ním dôverný kontakt bez nervózneho behania po celom okolí.
