Meditácia na 08.02.2018
Štvrtok 5. týždňa v Cezročnom období | Mk 7, 24-30
Ježiš vstal a odišiel do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč.
Pán Ježiš aj nám odmení našu vieru
Pán Ježiš odmenil vieru tej ženy. Pretože musí nás udivovať pokora jej viery. Pán Ježiš zo začiatku odmieta prosbu; má to byť ešte jedným potvrdením, že on je pravým Mesiášom, ktorý – podľa mienky Židov – bude poslaný len k izraelskému národu, nie k pohanom; dokonca Pán Ježiš tu neváha prirovnať pohanov k psom. A predsa žena sa neuráža; ukazuje sa dokonca jemne vtipná: Veď aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch, ktoré padajú zo stola. V každom prípade podáva dôkaz veľkej pokory.
A práve pokora má byť jedným z prívlastkov modlitby a je podmienkou účinnosti modlitby. Dnešný človek chce radšej sám tvoriť a reformovať svet, nerád prosí Boha, nechce, aby ho Boh obdaroval láskou, nechce byť dlžníkom Boha, ťažko je mu prosiť. (Ostatne, nemalú pokoru treba, aby sme sa obrátili s prosbou na druhého človeka.)
A ak už prosíme Boha – tak sa radi odvolávame na nejaké svoje zásluhy? lebo veď ja som to a to urobil, toľko som pracoval, toľko som trpel atď. A od toho je už len jeden krok k požadovaniu: Pane Bože, daj, lebo mi to patrí! A možnože, pre zmenu, vo falošnej pokore si myslíme, že k prosbe nás oprávňujú len nejaké údajné zásluhy, nejaké dobré skutky. A zatiaľ naše náboženstvo predpokladá prvenstvo daru pred skutkom, pred vlastnou zásluhou; lebo aj pre vykonanie dobrého skutku je potrebná Božia milosť. Takto človek uskutočňuje seba a stáva sa naplno človekom nie skrze to, čo robí, čo dáva – ale skrze to, čo dostáva. Pán Boh, ktorý je L8ska, chce nás obdarovávať svojou láskou – treba teda jeho dary prijímať s vďačnosťou a s pokorou o ne prosiť, o všetko s pokorou prosiť.
Sv. omša je obetou na kríži. Ukrižovaný Kristus je v úplnom svojom otvorení sa pre nás najväčším darom. Vieme s pokorou tento dar prijať?
