Meditácia na 16.02.2018
Piatok po popolcovej strede | Mt 9, 14-15
K Ježišovi prišli Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Ježiš im povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť.“
Prítomnosť živého Krista
Je určite samozrejmé, že prítomnosť Pána Ježiša uprostred jeho učeníkov má ich napĺňať radosťou. Čím je prítomnosť milovanej bytosti -najlepšie vie matka, dieťa, manželka či snúbenica. Nejde len o prítomnosť niekoho osobne nám drahého. Pretože vo všeobecnosti bez štipky istoty, že je niekto, komu môžeme veriť a dôverovať, život by sa stal beznádejným hnojiskom (A. Wydrzyński). Pozerajúc na takého človeka tešíme sa, lebo je potvrdením našej viery v skutočnosť tých ideálov, ktorým obetujeme svoj život, svoje námahy a obety. Preto, že je niekto taký -je hodno žiť, bojovať, trpieť a obetovať sa ako on, pre ideály, ktorým slúži. Ježiš Kristus nielen , je", ale je s nami, je pre nás, je pri nás; je, aby nás posilňoval svojou pravdou, svojím príkladom, pohľadom na jeho obetu. Jeho zázračný život a smrť ako obeta, ako aj jeho triumf a zvelebenie - nie sú skončenou vecou, stále trvajú v našej spoločnosti a pred našimi očami. Aktualizujú sa a sprítomňujú v liturgických obradoch. Prítomnosť Krista, živého a účinkujúceho vo sviatostiach, nie je čímsi, na čo treba spomínať, o čom uvažovať či dokonca adorovať - ale niečo, čo treba prežívať. Ak návšteva Najsvätejšej Sviatosti nás pripodobňuje k Márii, ktorá sedí pri Kristových nohách - tak činná účasť na liturgii, zvlášť na sv. omši nás zapája do skupiny, ktorá sa ponáhľa za Kristom do večeradla a na Kalváriu, na horu Tábor a na horu nanebovstúpenia. Preto svadobní hostia, ku ktorým nás prirovnáva Pán Ježiš, nemôžu smútiť.
Ako treba rozumieť metafore o víne a mechoch? V kontexte celého dnes čítaného úryvku, Pán Ježiš dal na vedomie, že nového ducha jeho evanjelia nemožno umiestňovať do starých foriem židovskej nábožnosti. Táto nábožnosť spočívala medziiným na praxi pôstov - a to prísnych, kolektívnych, ako aj individuálnych; nábožnejší farizeji sa postili dokonca dva razy v týždni. Oddávajúc sa týmto praktikám, upadali však do formalizmu, a nakoniec aj do pýchy, pred čím Pán Ježiš neraz vystríhal. Sám ale, hoci nepodceňoval pôsty, poznamenal, že majú byť preniknuté vierou, pokorou, duchom chudoby a sebazaprenia, a predovšetkým láskou k Bohu. Pán Ježiš nás tiež upozorňuje, že duch radostnej zvesti - to je duch radosti z diela vykúpenia a z prítomnosti Vykupiteľa, z faktu, že Ženích je s nami. Samozrejme, blíži sa čas, keď Ženícha vezmú; bude to čas, keď prinesie obetu: utrpenie a smrť - a to bude správny čas pôstu. Stalo sa to v deň Veľkého piatku; Cirkev, aby pripomenula a uctila si tieto bolestné hodiny, odporučila pôst vo všetky piatky. No prídu dni, keď sa budú postiť. Práve prišli tieto dni, teraz cez pôstne obdobie, dni, aby sme si pripomenuli a obnovili prax pôstu, ak nie pôstu od pokrmov, tak od určitých príjemností a zábav. Človek, ktorý si nevie nič odrieknuť, stáva sa slepým a hluchým na všetko mimo seba. Ale pôst, taký či onaký, je odvrátením sa od svojho egoizmu, robí nás slobodnými pre Boha a pre blížnych. Preto tiež pôst v kresťanskom chápaní sa spája s konaním dobrých skutkov, ktoré tiež patria k pôstnym praktikám. Sv. omša nám pripomína živú prítomnosť Krista uprostred nás; hlásame v nej síce jeho smrť, ale aj vyznávame jeho zmŕtvychvstanie, môže teda byť pre nás prameňom radosti.
YT | GTV | KRÍŽOVÁ ✞ CESTA