Meditácia na 02.02.2018
Obetovanie Pána | Lk 2, 22-40
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Túžba po Bohu vedie k spoločenstvu s ním
Každých päť rokov majú biskupi povinnosť navštíviť Svätého Otca. Stretnú sa s ním a referujú o živote Cirkvi, z ktorej prichádzajú. V Jubilejnom roku 2000 navštívili Svätého Otca aj biskupi Kanady, ktorým okrem iného povedal, že vo večnosti budeme najviac súdení za to, ako sme zareagovali na podnety Ducha Svätého. Inými slovami, či sme sa usilovali niekedy, aby sme spoznali Božiu vôľu s nami alebo s inými ľuďmi. Zaujíma nás, čo nám chce Boh naším životom a ľuďmi okolo nás povedať? Sme ochotní sa stretnúť s Pánom, byť s ním v modlitbe, aby sme pochopili jeho pravdivú a svätú vôľu? Dnešné evanjelium nám predstavuje človeka, ktorý sa zaujímal o život okolo seba. Túžil poznať zmysel svojho života, i toho, čo sa to okolo neho vlastne deje. Písmo hovorí, že „v Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný a Duch Svätý bol na ňom” (Lk 2,25). Ďalej o ňom Písmo veľa nehovorí. Nepíše, či bol slobodný, alebo mal rodinu, ako sa živil a aký mal vek. Hovorí však, že „očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom.” Zdá sa, že svätopisec zachytil to, čo bolo podstatné. To, po čom možno poznať človeka. „Bol spravodlivý a nábožný.” A pravdepodobne to bolo na ňom vidieť, inak by sa o tom svätopisec nezmienil. Bol nábožný. To ukazuje, ako hovoria Židia, že chodil pred Božou tvárou. Isto sa modlil a mal s Pánom veľmi dôverné spoločenstvo. Vedomie tohto spoločenstva Simeonovi vtlačil sám Duch Svätý, lebo Písmo hovorí, že: „Duch Svätý bol na ňom a vyjavil mu, že neumrie, kým neuvidí spásu Izraela“ (Lk 2, 25b-26). A tak bol ako ten, čo drží stráž a bdie. Bdel v spoločenstve s Bohom, lebo očakával potechu Izraela. Ňou mal byť Mesiáš, ktorý vykúpi svoj ľud. Jedného dňa prišla jasná odpoveď zo strany Boha. Obdaroval ho prorockou víziou a on poznal, že teraz je čas, kedy prichádza Mesiáš - Ježiš.
Simeon a Boh, dve osoby. Boli si veľmi blízki, lebo dokázali vytvoriť spoločenstvo dvoch osôb, ktoré sa milujú. Pre Simeona to bol čas a zároveň miesto, kde pochopil zmysel svojho života. Bol to čas jeho osobnej spásy, v ktorom stretol Boha. Potom sa ho už nikdy nevzdal, nemal dôvod. Boh sa mu zdal natoľko fascinujúci a krásny, že ho neustále priťahoval. Ale ani Boh sa nevzdal Simeona a zahrnul ho svojou láskou v podobe Ducha Svätého, ktorý na ňom spočíval. Práve spoločenstvo s Bohom bolo tým, kde sa formoval a zároveň lámal jeho život. Ono utváralo jeho charakter, osobnosť. To Boh bol tým, ktorý ho urobil spravodlivým a nábožným. Boh, ukrytý v jeho spravodlivosti a nábožnosti, bol jeho životným štýlom. Takýto životný štýl však sám v sebe prináša boj o Boha. Vyžaduje si, aby sme sa každý deň rozhodli pre Pána. Úprimne sa spýtajme seba: rozhodol som sa už niekedy vedome pre Boha, napríklad, keď som vstal ráno z postele? Rozhodol som sa niekedy vydať mu svoj život bez toho, aby som vedel, čo prinesie dnešný deň? A tu sme presne v bode, kde bol Simeon. Sme ochotní vstúpiť do spoločenstva s Bohom, alebo sa ho bojíme?
Možno sa bojíme, že vo svojom vnútri budeme počuť hlas, ktorý nám povie: „Odpusť mu, alebo neubližuj mu.” Máme obavy, že „kto vie, čo” bude Boh od nás chcieť a my stratíme, čo tak veľmi milujeme. Stále nás znepokojuje otázka - čo ak? Boh nám zviaže ruky a stratíme svoju slobodu. Na osobe Simeona vidíme, že vstúpiť do spoločenstva s Bohom znamená vstúpiť do úplne novej reality. Do sveta, ktorého život má vlastné pravidlá. Do sveta, ktorý tento svet nepozná a snaží sa tak konkurovať svetu Božieho kráľovstva, pretože sa mu zdá, že ho ohrozuje. Tou novou realitou je práve živé spoločenstvo s Bohom. To, čo ho robí živým, je sám Duch Svätý. On je osobnou láskou, ktorou sa Boh daruje nám. On je základom tohto spoločenstva. Typické pre toto spoločenstvo je, že ním Boh sám preniká všetky oblasti nášho života, naše myslenie, konanie, prácu, vzťahy s ľuďmi, naše záujmy, jednoducho všetko. Tým, že je Boh v tomto spoločenstve prítomný, vedie nás svojím Duchom Svätým vo všetkých oblastiach nášho života. A to je to, čo je nevyhnutné, na čo musíme prísť, prežiť a zakúsiť toto jeho vedenie. Vedie nás podobne ako dávno Izraelitov na púšti. Cez deň bol pre nich oblačným stĺpom a v noci ohnivým. Viedol ich a nikdy neopustil, aby mohli vidieť cieľ svojej cesty krajinu Kanaán. Duch Svätý spôsobuje, že jeho vedenie môžeme zreteľne vnímať a tiež odlišovať od iných vábivých podnetov, ktorých je dnes tak veľa a nie sú od Boha. Tým, že nás Duch vedie, učí nás rozumieť Božiemu hlasu, Božej vôli. Práve tak, ako to dal jasne porozumieť Simeonovi. Spoznal, že je čas, a tak šiel do chrámu. Našiel tam Mesiáša. Učí nás rozumieť Božiemu hlasu, tomu najintímnejšiemu spoločenstvu, ktoré Boh tvorí v našom svedomí. Tu ho môžeme počuť najskôr a najlepšie. Počujeme: „Toto rob, a tamtoho sa vyvaruj!” Vždy zaznieva ako odpoveď na naše dobré i zlé skutky. Drahí bratia a sestry! Pre človeka a Boha je však vždy jedno miesto reservé, kde sa môžu stretnúť. Je to modlitba. Ona je vždy vyjadrením túžby, že sa chceme s Bohom stretnúť a byť s ním. Naša viera verí, že Boh je tam prítomný za každých okolností: či sa cítim dobre, alebo zle, či sa mi chce, alebo nechce modliť, či som svieži, alebo unavený. Tu môžem Bohu vyrozprávať svoje radosti i problémy. Rozprávajme s ním naozaj úprimne - on nás predsa pozná najlepšie. Vie, čo prežívame a rozumie nám. Tu v tichu nám odpovedá na naše otázky, lieči rany a uzdravuje. Tu nás potešuje a miluje. Tu nás vedie svojím Duchom. Práve tu formuje a premieňa naše životné postoje. Robí nás vnímavými na znaky časov, vnímavými na potreby ľudí okolo nás. Dáva nám silu, aby sme ho svojím životom ohlasovali každému, s kým sa stretneme, aj keď v skrytosti.
Zaujímavý príbeh hovorí o otcovi, ktorý spolu s manželkou vychovávali viacero detí. Najstarší syn, keď dosiahol osemnásť, dal sa na zlé chodníčky. Zapadol do partie, ktorá vymetala zábavné podniky. Syn sa nazdával, že prišiel čas, kedy musí chytiť slobodu do vlastných rúk, a to skôr, ako mu ju otec vezme - tým svojím obmedzeným náboženstvom. Keď otec videl, ako pomaly ale isto na chlapca neplatí žiadne milé slovo, začal byť bezradný. Vnímal, že vzťah medzi ním a jeho synom chladne. Bol z toho veľmi zranený. Toto svoje položenie predkladal Bohu každý deň, znova a znova. Rozprával sa s ním v modlitbe a žiadal radu, aby znova našiel cestu ku svojmu synovi, ktorého neprestal milovať. Ale ako ťažko sa žije, keď sa láska neopätuje! Raz večer sa modlil a premýšľal, ako sa priblížiť k synovi. Zrazu vo svojom vnútri vnímal hlas, ktorý mu hovoril: „Choď s ním ráno behať.” Veľmi sa zarazil. Vedel, že syn chodí každé ráno behať. No otec bol v rozpakoch. Nebol už najmladší a navyše nosil so sebou pekných pár kíl. Šialená myšlienka, ale rozhodol sa ju poslúchnuť. Ráno sa syn obliekol, že ide behať, ale všimol si, že sa oblieka aj otec. Syn sa pohŕdavo zatváril a myslel si, že sa otec azda zbláznil. Otec sa spýtal: „Môžem ísť s tebou?” Syn bez slova vybehol z domu a začal behať. Otec vybehol tiež, ale zjavne nestačil a držal sa vzadu. Po niekoľkých dňoch, keď takto behali, sa raz syn počas behu zastavil a spýtal sa otca. „Prečo to vlastne robíš?” Otec odpovedal: „Pretože ťa mám rád.” Vtedy sa v synovi čosi zlomilo a objal otca. Stáli tam ticho v náručí. Domyslite si, čo sa v nich mohlo odohrávať.
Bola to láska otca, ktorá ho premohla. Láska, ktorá sa prejavila na prvý pohľad zvláštnym spôsobom - športom. Avšak ten, kto dovolil alebo vymyslel, aby sa láska prejavila i takto, bol Boh. Ale aby sa otec o tomto nápade, o tejto lásky za pomoci športu mohol dozvedieť, bolo potrebné spoločenstvo s Bohom. V ňom mu Duch Svätý ponúkol spôsob, ako získať späť svojho syna. A nielen získať späť, ale aby sa obnovila stratená láska jedného k druhému. Preto, drahí bratia a sestry, spoločenstvo s Bohom musíme budovať každý deň – nie z vypočítavosti alebo donútenia. Spoločenstvo s Bohom tvorme pre neho samého. Milujme ho, lebo Boh je láska. Uznajme ho za Pána nášho života. Preto s Bohom často komunikujme v modlitbe, pristupujme ku sviatostiam, aby nás posväcoval svojím Duchom stále viac. Veď on je dušou každého spoločenstva s Bohom. Aj dnes prijmeme Kristovo telo. Za malú chvíľu vytvoríme to najhlbšie spoločenstvo s Pánom. Nanovo posvätí náš život svojou prítomnosťou a bude v nás prebývať. Ak sa mu otvoríme, bude nás viesť a ukazovať nám jeho vôľu, potreby blížnych. Posilňovať nás, aby sme ich milovali. V jeho sile Ducha pochopíme, čo nám chce Boh naším životom a ľuďmi okolo nás povedať. Spoločenstvo s Bohom je nevyhnutné, lebo v ňom nám Boh zjavuje seba, objasňuje nám zmysel vlastného života a života našich blížnych. Je nevyhnutné, lebo ide o našu spásu. Ide naozaj o Život. Lebo vždy, keď sa rozprávame s Bohom, rozhodujeme sa žiť s ním nielen tu na zemi, ale aj v nebi. Osobné spoločenstvo s ním - už tam sa začína večnosť. Istý kresťanský spisovateľ napísal, že večnosť sa začína už tu a teraz, že nebo sa začína v nás. Amen.