Meditácia na 25.02.2018
2. pôstna nedeľa | Mk 9, 2-10
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledh. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“
Pôst je čas duchovnej obnovy
V tomto pôstnom čase nás pozýva na svoju horu Tábor sám Ježiš. Prečo? Kvôli čomu? Aby nám pripomenul, kto je, čo od nás chce, čo je naším poslaním. Keď bral na horu so sebou Petra, Jakuba a Jána do samoty, títo traja nevedeli to, čo my dnes vieme. Tam odzneli slová: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša“ (Mk 9,7-8). Udalosť premenenia Pána, keď Ježišov odev zažiaril belobou a kde traja z Ježišových učeníkov vidia dvoch mužov, ktorí sa s Ježišom rozprávajú a rozpoznajú v nich Mojžiša a Eliáša, nebola náhodná. Niekoľko dní pred touto udalosťou Ježiš prvýkrát predpovedá svoje utrpenie a smrť. Zaiste tie slová medzi učeníkmi vyvolali otázky či vnútornú bolesť. Ježiš je vševediaci Boh. Vo svojej láske k ľuďom chce apoštolov pripraviť na tie udalosti. Týchto troch z Dvanástich si Ježiš vyvolil, aby medzi nimi mali rozhodujúce postavenie, aby svojím správaním boli oporou ostatným. Podstata tejto udalosti je v tom, že Boh práve tu potvrdzuje svojho Syna v jeho utrpení a smrti ako Mesiáša. To, čo učeníci vidia, zažijú a počujú, stane sa pre nich útechou. Musíme si pripomenúť, že táto udalosť sa nedá celkom vysvetliť. Musíme však pamätať, aký silný účinok mala táto udalosť na učeníka Petra v celom jeho živote. Peter na túto udalosť myslí, keď po rokoch napíše povzbudivé slová: „Veď sme nenasledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby“ (2 Pt 1,16). Apoštol sv. Peter potvrdzuje, že táto udalosť mu bola veľkou posilou v živote. „Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“ (Mk 9,9-10). Táto udalosť sa nedotýkala len Ježiša, ale učeníkov a veriacich až do konca čias. Je to memento, aby sme Ježiša viac poznávali a viac mu dôverovali. Ježiš sa v očiach učeníkov stáva Mesiášom. Podobne ako v udalosti pri vzkriesení Jairovej dcéry, keď spoznávame Ježiša mocnejšieho ako smrť, ktorého moc presahuje akúkoľvek pozemskú moc. Udalosť prekračuje horizont času a priestoru. Ježiš sa rozprával s Mojžišom, ktorý žil v inej epoche a Eliášom, ktorý žil oveľa neskôr. Apoštoli boli preľaknutí. Prezrádza to správanie Petra. Tým je povedané, že aj my máme sa dať viesť Ježišom do ticha, prežiť pôstny čas, aby sme mohli splniť poslanie, ktorým nás Boh cez Cirkev poveruje. Vieme, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych. Vieme, čo zmŕtvychvstanie v dejinách spásy znamená.
A práve príprava na veľkonočné sviatky, keď si budeme pripomínať zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, je čas, kedy máme prežiť zmenu svojho života. Je správne, že sami sebe nekladieme masku na tvár. Sú ľudia, ktorí sa nikdy neukážu, akí vlastne sú. Najčastejšie sú ľuďmi dvoch tvárí. Dávajú si masku; sú iní, keď sa rozprávajú s kňazom, a iní, keď rozprávajú s ľuďmi proti Cirkvi. Často do tejto skupiny patria ľudia duchovne chorí. Ľudia, ktorí sa boja byť sebou samým, a preto si dávajú masku. Vedia hrať divadlo vo svojom živote, ale na svoju škodu. Neštítia sa ohovárania, osočovania, podvodov, nevážia a nectia si hodnoty ľudí, a Božími príkazmi opovrhujú. Nie sme to aj my? Iná skupina ľudí, a možno aj tá istá, dáva masku aj druhým. Napríklad myslia si, že ten druhý je klamár. Bez skúmania mu dajú masku a nazvú ho klamárom. Ľahšie sa zlo o takom človeku rozpráva, keď mu takúto masku dáme nie na tvár, ale na jeho život. Takých masiek môže byť mnoho. Urobíme človeka nečestného, zlodeja, smilníka... Kto nám dal právo dávať niekomu takúto masku? Dnes je čas sa na to seba spýtať. Máme právo takto sa správať voči druhým? Samy seba často veľmi nedokonale poznáme, odkiaľ berieme právo o iných vynášať úsudky? Človek je veľmi komplikovaná a záhadná bytosť. Často vidíme len jednu stranu, napríklad jeho konanie, ale nevieme, prečo tak koná, čo ho k tomu vedie, aké okolnosti, pohnútky a podobne. Práve preto je správne, že zostávame zdržanliví. Uvedomujeme si, že my sami nevieme, ako by sme za tých okolností jednali. Mnoho nám napovie poviedka o pavúkovi, ktorú napísal Jorgenson. Pavúk si uplietol silné vlákno a upevnil ho na kmeni stromu. Po vetvičkách napínal svoje nite, kým nebola sieť hotová. Sieť bola veľká a denne sa do nej zachytávalo niekoľko múch, ktoré mu slúžili ako potrava. Pavúčik tučnel, až sa z neho stal mohutný pavúk. Pri prehliadke svojej siete zbadal vlákno, na ktoré zabudol. Zabudol, že toto vlákno drží celú pavučinu. Povedal si vtedy: „Toto vlákno je zbytočné, preč s ním!“ Stalo sa, čo neočakával. Len čo pretrhol vlákno, padla celá sieť aj s pavúkom dolu. Celé jeho dielo vyšlo nazmar. Poučenie je jasné. Zamyslíme sa nad sebou a pýtajme sa, akú tvár máme mať. Zaiste takú, ako od nás očakáva Boh. Je správne, že sa chránime falošnej pokory. Bohu je milá skromnosť, ale je potrebné ju pestovať, rozvíjať a chrániť. Uvedomujeme si, že sme dostali veľa talentov a čností. Máme tvár dieťaťa Božieho. Od krstu máme si túto tvár nielen chrániť, ale aj starať sa o ňu. Pri krste sme prijali nielen práva, ale aj povinnosti dieťaťa Božieho. Tým viac si uvedomujeme, že Boží Syn, Ježiš Kristus prijal tvár človeka. Tak cítime zodpovednosť, aby sme v Ježišovej tvári prijali tvár Boha. Táto skutočnosť je mementom, aby sme v každodennom živote na to nezabudli. Veľkopôstna doba je časom na konanie sviatostného zmierenia, spovede. Príprava na toto stretnutie s Bohom vo sviatosti si vyžaduje dlhodobejšiu prípravu a časť z nej môže sa niesť v duchu spoznávania svojej pravej tváre. Je správne, že vieme a chceme odstrániť masku zo svojej tváre.
Pri myšlienke na premenenie Pána na hore Tábor, keď tvár Pána Ježiša zažiarila jasom, túžme aj my po odmene v Božom kráľovstve za svoj život na zemi. Čas mohol spôsobiť, že sme pre množstvo masiek zabudli na svoju vlastnú, pravú tvár ako pavúk na vlákno, ktoré držalo celú jeho sieť. Keď správne pristupujeme k učeniu Krista, ktorý nás pripravuje na odmenu, ktorú prisľúbil tým, čo vytrvajú verne pri ňom, môže nás povzbudiť a niečo pripomenúť skutočná udalosť Maiti Gietancerovej. Hoci začiatok siaha do roku 1944, dohra sa udiala v roku 1984. Píše sa o tom v knihe La Croix: V roku 1944 ju nacistický lekár mučil tak, že odvtedy akýkoľvek kontakt jej tela s nejakým predmetom jej spôsobuje bolesť. Mala vtedy iba dvadsať rokov a bola talentovanou klaviristkou. Nie však do takej miery, aby sa svojmu umeniu úplne odovzdala. Zapojila sa totiž do hnutia odporu. V hoteli Lutétia sídlili vtedy nemeckí generáli, odkiaľ vládli nad celým Parížom. Keďže boli tiež veľkými milovníkmi hudby, zavolali si ju, aby im hraním sonát krátila dlhé zimné večery. Ona ich namiesto mzdy požiadala, aby pustili na slobodu jej väznených mladých priateľov. Nakoniec aj ju označili za členku hnutia odporu a deportovali ju na juhozápad krajiny. Dostala sa do centra mučenia, kde len o niečo starší nemecký lekár praktizoval svoju vedu tým, že uväznených “pacientov“ privádzal do stavu nevýslovnej bolesti, i keď to bolo v protiklade s jeho lekárskym poslaním. Všetci jeho pacienti na následky mučenia okrem Maiti zomreli. Silná vo svojej viere a statočnosti sa stala profesorkou filozofie. K sile prežiť, ku schopnosti vytrvať a znášať bolesti, pridala ešte svetlo odpúšťania za všetky príkoria. Bola ďaleko od nenávisti k svojmu mučiteľovi. Uchovávala si ho v myšlienkach bez toho, aby takýmto pocitom podliehala. Bola takisto ďaleko od pomsty, lebo si udržiavala schopnosť vzájomného odpúšťania. Avšak cesty ľudských osudov sú nevyspytateľné. Stalo sa, že v roku 1984, štyridsať rokov po tom, ako sa začalo jej utrpenie, trýzniteľ sa podujal nadviazať spojenie so svojou obeťou. Bol smrteľne chorý a desil sa toho. Zaumienil si, že sa stretne s bývalou mladou klaviristkou, ktorej zničil život a zabil jej umenie. Stretnutie sa odohralo v izbe, kde bola kedysi Maiti vystavovaná najväčším mukám. Teraz stál pred strápenou Maiti a rozprával jej o svojom strachu. Na konci rozhovoru, v ktorom dominovala bolesť, sa trpiteľka postavila a podávala mu ruky práve vo chvíli, keď muž s plačom zašepkal: „Odpusťte!“ Podala mu ruky, ruky klaviristky, ktoré on navždy zbavil schopnosti hrať. Hoci oneskorene, ale predsa došlo k súladu týchto dvoch trpiacich bytostí. Je to memento pre nás! Uvedomujeme si, že je potrebné zbaviť sa falošnej masky na svojej tvári. Starneme. Čas rýchlo letí. Meníme sa. Práve preto je potrebné žiť pred sebou, pred ľuďmi a pred Bohom s tvárou, ktorú nám dal Boh, ktorá sa Bohu páči a s ktorou môžeme vstúpiť do Božieho kráľovstva. Amen.
YT | GTV | KRÍŽOVÁ ✞ CESTA | Boh nezasahuje; Boha niet ...keď priepasťou je vlastný život