Meditácia na 11.03.2018
4. pôstna nedeľa | Jn 9, 1-41
Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“
Priatelia, pozývame vás k vypočutiu KRÍŽOVEJ ✞ CESTY
Každý hriech ničí náš pohľad na Božie dielo
Stretli ste už niekoho, kto bol veľmi šťastný preto, že sa po rokoch vyspovedal? A stretli ste sa už s ľahostajnosťou, že najbližším to bolo jedno? A iste poznáte ľudí, ktorí prekrúcajú morálku, kresťanskú etiku a na hriech pozerajú nesprávne. Áno, stáva sa to. Je správne, keď si vieme nájsť čas a vypočuť homíliu na takúto tému, a nielen vypočuť, ale jej slová správne a vo svoj prospech a úžitok uplatniť svojom živote. Nemali by sme prehliadnuť Ježišove slová: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli" (Jn 9, 39). Tieto slová povie Ježiš na konci dlhého úryvku o uzdravení slepého od narodenia, ktorý nielen získava zrak, ale aj vieru v Krista. Iný postoj voči Ježišovi zaujali farizeji, ktorým Ježiš povie: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: „Vidíme." A tak váš hriech ostáva" (Jn 9,41). Nevidiaci od narodenia, s ktorým sa Ježiš stretáva, neprosí o uzdravenie a ani Ježiš sa ho nepýta, či chce vidieť. Nevidiaci v evanjeliu je tam jednoducho preto, aby sa na ňom ukázala moc Božia. Je potrebné si uvedomiť, ako postupne sa už vidiaci človek mení na veriaceho. Najprv jednoducho poslúchne Ježiša, hoci nerozumie, prečo mu Ježiš hovorí: „Choď, umy sa v rybníku Siloe," čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci" (Jn 9,7). Potom vo svojej jednoduchosti ducha koná. Nevie nič o človeku, ktorý ho uzdravil. Keď ho vypočúvajú farizeji, nazve toho, čo ho uzdravil, prorokom. A zatiaľ čo sa jeho rodičia boja pred farizejmi vyznať pravdu, uzdravený sa nebojí spýtať farizejov: „Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi" (Jn 9,27)? A pre svoje správanie, ktoré nevyhovuje farizejom, je vyhnaný. Tu sa stretáva s Ježišom, ktorý ho uzdravil. Ježiš sa mu predstaví a následne na to uzdravený sa klania Ježišovi. Ježiš čím viac sa blíži k svojej smrti na kríži, tým viac sa vyostruje jeho vzťah k nepriateľom, farizejom. Tak je to aj pri tomto zázraku, jedným zo siedmich, ktoré Ježiš urobil. Udalosť sa stala v sobotu, preto je zo strany farizejov taký odpor voči uzdravenému. Uzdravený je však odvážny človek. Vidí nepriateľské zmýšľanie farizejov voči Ježišovi, i napriek tomu sa stavia na stranu Ježiša, hoci musí opustiť synagógu. Muž je typom ľudí, ktorí veria Ježišovi, i keď nevedia svoju vieru odôvodniť rozumovými dôkazmi. Na nich sa vzťahujú slová Pascala: „Srdce má dôvody, ktoré rozum nepozná." O rodičoch slepca sa nedá hovoriť ako o odvážnych. Práve kvôli vylúčeniu zo synagógy, že môžu stratiť i majetok, nechávajú, aby sa vyjadril sám ich syn: „Má svoje roky, nech hovorí sám za seba" (Jn 9,23).
Ježiš predpovedal učeníkom, že prídu časy, keď ich „vylúčia zo synagógy" (Jn 16,2). Správanie a postoj farizejov k Ježišovi je preniknutý nenávisťou. Zatvárajú si oči pred pravdou. Ani nadávky, ani urážanie protivníkov a nakoniec ani ich násilie im nepomôže, aby zvíťazila ich pravda. Lož je vždy lož. V udalosti uzdravenia slepého nachádzame viac právd: Ježiš je vždy verný človekovi, ktorý mu ostáva verný. Iná pravda je, že vernosť vždy prináša osvietenie. Môže síce vyvolať aj prenasledovanie zlých ľudí, ale odmenou vernosti je vždy dôverné priateľstvo s Ježišom a hlbšie poznanie jeho osoby a jeho lásky. Každé stretnutie s Ježišom je spojené so súdom, totiž, už náš postoj k Ježišovi je náš súd nad nami samými. Keď nevidíme v Ježišovi nič, čo by sme mali milovať, obdivovať, vtedy odsudzujeme seba samých. Ak vidíme v Ježišovi niekoho, hodného obdivu a lásky, vtedy sme na ceste k Bohu. Vidíme svoje slabosti, máme však oči, ktoré môžeme ešte viac otvoriť a vniknúť hlbšie do pravdy. Ak si neuvedomujeme svoje slabosti a nedostatky, sme skutočne slepí. Kto si začne uvedomovať svoje slabosti, môže sa stať silným. Z toho plynie, že jedine ten človek, ktorý si uvedomuje svoju hriešnosť, môže dostať odpustenie. Potrebné je žiť s vedomím, že máme zodpovednosť za talenty od Boha. Farizeji neboli vychovaní v nevedomosti, a preto sú odsúdení. Vedeli o Mesiášovi, a predsa ho neprijali. Memento zodpovednosti za privilégiá, ktoré máme. Pýcha a nerozumnosť vedú k slepote a nenávisti, ktoré nemôže ani Ježiš uzdraviť, pretože rešpektuje slobodu a rozum človeka. Udalosť uzdravenia slepého a následné udalosti poukazujú na slová: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé" (Jn 4,19). Ľudia žijú vo tmách, keď ich skutky sú zlé. Kto odvracia svoju tvár od Krista, volí si tmu, koná, čo sa Bohu nepáči. Kto chce žiť v hriechu, vyhľadáva tmu, uteká od Svetla – Krista, „aby jeho skutky neboli odhalené" (Jn 2,20).
Hriech dokáže tak zaslepiť oči, že človek stráca pojem krásy, dobra, zatvrdne, odcudzí sa ľuďom i sebe, a najmä Bohu. Kto miluje špiny svojich hriechov, ten nemôže milovať Krista. Uteká pred Kristom, pretože Ukrižovaný ho znepokojuje a pripomína mu, že povinnosťou človeka je, aby bol dieťaťom Božím, a nie diablovým. Každý hriešnik je slepý, pretože nevidí, kde je dobro, šťastie a zápach bahna mu viac vonia ako vôňa kvetu. Naopak, kto svoju tvár obracia ku Kristovi, on ho uzdravuje z prípadnej slepoty. Práve preto staňme sa apoštolmi, kresťanmi, bratmi a sestrami, ktorým nie je ľahostajná duša brata či sestry z okolia, ktorí sa nachádzajú v hriechu a sú slepí. Naše modlitby, osobný príklad, ale aj rozhovory i tvrdé, vážne, treba využiť, aby sme pomohli slepému na duši stretnúť sa so svojím Vykupiteľom – Ježišom. Žili spolu už dvadsaťpäť rokov. Dôverovali si. Boli obaja atraktívny. Ona si bola istá, že je stále jeho láskou. On mal postavenie, kvôli ktorému začal viesť dvojaký život. Keď mal po päťdesiatke, dostali sa jej do rúk dôkazy o manželovej nevere. Psychicky to nezvládla. Z liečenia píše sesternici list, ktorá je praktizujúcou kresťankou s prosbou o radu, pomoc. V odpovedi čítala: „Vidím riešenie. Prestaň krívať na dve strany. Raz navždy sa rozhodni pre Boha, nájdi si kňaza, ktorému otvoríš svoje srdce a počúvaj, čo ti povie." Poslúchla radu. Uzdravila sa, manželstvo sa obnovilo, ale odvtedy už nestavia svoju istotu na ľudských základoch. Našla Krista. Dnes vie, kde urobila chyby a nezdravé kompromisy. Záleží jej už len na tom, aby so svojím mužom bola aj vo večnosti. Nevyčíta mu neveru, začala žiť znova a inak. Ježiš skrze nás, ako cez svoj nástroj lásky nás volá, aby sme hriechom slepému okoliu podali ruku a pomohli nájsť správnu cestu. Ak telesne slepý potrebuje pomocnú ruku, tým viac ju potrebuje ten, čo stratil Boha v srdci hriechom. Kto je v hriechu – je nevidiaci, lebo nevidí dobro.
Boh dopustí na nás aj kríž, pretože vtedy stávame sa viac vnímaví, viac a skôr si nachádzame čas pre Boha, na modlitbu. Práve v kríži mnohým sa vracia zrak. Prijímajme tých, čo sa vracajú ku Kristovi ako márnotratný syn s porozumením a láskou ako otec z evanjelia a nie ako starší brat. Ak sme zdraví, ak náš zrak duše nie je chorý, stále žime vo vedomí, že sme ohrození a máme bdieť. Nesmieme sa vystaviť strate milosti posväcujúcej, viac a viac s radosťou prežívajme priateľstvo s Ježišom. Keď nepodceňujeme prevenciu v oblasti zdravia tela, tým viac je správne, že venujeme pozornosť prevencii duše pred akýmkoľvek hriechom. Ján dnes už vie, že nesmie si hovoriť, že jemu sa nič zlé nemôže stať, že k spokojnému životu nepotrebuje Boha a nikoho, aby mu radil, pomáhal, niekomu sa vyznával zo svojich priestupkov, tým viac nepotrebuje farárov, spoveď, kostol. Bol, vraj, silný muž. Obdivovaný. Obletovaný. Práve to bolo príčinou, že neodhadol pokiaľ môže, čo si môže dovoliť, čo je hranica možnosti, neskôr ale aj hranica slušnosti, bontónu, etiky, morálky. Dnes vie, že nie je priateľ ako priateľ. Sklamali ho najmä tí, čo ho poklepkávali po pleci, čo mu nadbiehali, čo videli len jeho telo, čo sa mu líškali, ktorí ťažili a keď niečo dali jemu, tak len nový a ďalší krôčik do bahna ľudskej nedôstojnosti a zrady Božieho synovstva. Dnes ďakuje Bohu, že sa ho ujali tí, ktorých nazval parazitmi spoločnosti, tmármi a svätuškármi. Dnes je jedným z nás, a predsa s bohatou skúsenosťou, že žiť s Bohom je istota pokoja a zdravia pre dušu i telo. Aj my máme mnohé podobné skúsenosti. Preto i dnes cítime v Ježišových slovách: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli" (Jn 9, 39), aktuálnosť i dnešnej spoločnosti i nás osobne. Preto ďakujeme za každú sviatosť zmierenia, kde Kristus – lekár našich duší – vracia nám zdravý pohľad na život. Preto i dnes nechceme zostať len pri vypočutých slovách, ale už pri omši sa modlíme o svetlo Ducha Svätého: čo, kde a ako konať vo viere. Amen.