Meditácia na 04.04.2018
Streda vo Veľkonočnej oktáve | Lk 24, 13-35
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Horiace srdce
Zážitok emauzských učeníkov v začiatkoch Cirkvi poukazuje, že sám zmŕtvychvstalý Ježiš sa sám postará o vzrast viery svojich učeníkov. Svedkov Ježišovho zmŕtvychvstania nemáme. Nik z ľudí nebol a nevidel kedy a akým spôsobom Pán Ježiš zvíťazil nad svojou smrťou a vstal do nového života. Ježiš sa však sám postaral o svedkov, ktorí ho po zmŕtvychvstaní videli, stretli sa s ním, ktorým sa dal spoznať. Medzi nich patrí Kleopas a druhý učeník, ktorí v nedeľné ráno odchádzajú z Jeruzalema do Emauzy, ktorá bola vzdialená od Jeruzalema asi dvanásť kilometrov. Emauzskými učeníkmi ich voláme podľa miesta, kde v spolupútnikovi spoznali vzkrieseného Krista. Učeníci pravdepodobne patrili medzi sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí sprevádzali Ježiša na jeho cestách počas troch rokov účinkovania. Cestou sa rozprávajú o Ježišovi, „ktorý bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali" (Lk 24,19-20). Slovám žien, ktoré sa pred svitaním vrátili od hrobu a „tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije" (Lk 24,22-23) neuverili, čoho dôkazom je ich cesta. Ježiš sám, zaiste nie iba kvôli ich pochybnostiam, neistote, strachu, ale i kvôli im podobným až do konca čias, sám najprv ako Neznámy napomína a vysvetľuje: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo" (Lk 24,25-27).
Udalosť, ktorú zažili emauzskí učeníci, nie je iba jednoduchá rozprava, ale je to akoby eucharistická katechéza – "liturgia slova", po ktorej nasleduje "liturgia Eucharistie", kde vo svojom spolupútnikovi a blížnom spoznali Ježiša. Ježišove slová možno chápať ako vzor ohlasovania radostnej zvesti Ježišovho učenia. Skutočnosť, že Ježiš žil, umrel a vstal z mŕtvych sa stáva jadrom blahozvesti, o ktorej až do konca čias sa bude rozprávať, ohlasovať, a pre toto učenie i zomierať. Stretnutie emauzských učeníkov poukazuje na dva pramene poznania Ježiša ako Spasiteľa. Môžeme ho spoznať pri čítaní Svätého písma, pri slávení Eucharistie a vo svojom blížnom. Ak chceme čo najlepšie poznať a milovať Ježiša, je potrebné čím častejšie čerpať z týchto prameňov duchovné bohatstvo, ktoré skrývajú. Ježiš sa sám dáva spoznať. Dôležitá je aj naša spolupráca. Učeníci zdržiavali Ježiša: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva" (Lk 24,29). Už prví kresťania k čítaniu Svätého písma pristupovali ako ku sviatosti. Sv. Hieronym hovorí: „Nielen v Eucharistii prijímame Krista, ale aj v Písme." A sv. Augustín jasne hovorí: „Pravý Kristus je tak v slove, ako aj v Eucharistii." A v jednej homílii sa pýta: „Bratia, čo si viac ceníte: Slovo Božie, alebo Eucharistiu?" A sám dáva odpoveď: „Pravdu hovorím, že v Slove nie je o nič menej prítomný Ježiš ako v Eucharistii." Prví kresťania vo veľkej úcte mali nielen Krista v Eucharistii, že budovali tabernákuly – bohostánky, ale na čestnom mieste bolo vždy uložené aj Písmo.
Starší muž hovorí kňazovi: „Robím dobre, keď po svätej omši odprosujem, podobne ako na začiatku svätej omše v tichu Boha, že som neprežil, nesústredil sa čo najlepšie počas celej sv. omše, najmä pri čítaní z Písma?" Tento muž po svätej omši ďakuje Bohu aj za dar, že počúval Boha, ktorý k nemu sa prihovára. A často povie svojmu Bohu, že si ho odnáša nielen pod spôsobom chleba, ale aj v slovách, ktoré počúval. Je správne, že si vieme nájsť čas na čítanie a zamyslenie sa nad Písmom. Často sa práve týmto spôsobom nám dostáva svetla, tepla, sily, chuti ... do života. A Písmo môžeme mať pri sebe vždy. Je možné si ho zaobstarať aj vo vreckovom vydaní. Nemáme podobnú skúsenosť? „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval Písma" (Lk 24,32), keď sme siahli v radosti i núdzi po Božom slove? Pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní sa nesmie a nemôže umlčať. Naopak. Pravda, že Kristus vstal z mŕtvych – nech žije v nás, nech je tým, čím má byť na našej ceste v tomto živote na ceste do večného života. Spoznávať zmŕtvychvstalého Krista a žiť so zmŕtvychvstalým Kristom. Kristus sa dáva spoznať a chce svojou láskou obdarovať každého, kto ho hľadá, objavuje. Udalosť stretnutia Zmŕtvychvstalého s učeníkmi na ceste do dediny zvanej Emauzy je výzvou i pre nás. Uverili vlastne vďaka jeho slovám. On sám ich obdaroval svojou láskou. On odstránil ich smútok, žiaľ, sklamanie, keď zvíťazil nad svojou smrťou. Je správne, že vieme ďakovať za tiché stretnutia s Ježišom v Písme, Eucharistii i vo svojich blížnych. Ďakujme a naša viera vzrastie. Buďme vďační a náš obzor viery sa rozšíri. Ďakujme za horčičné zrnko viery a rozrastie sa v košatý strom. Stojí to námahu, čas, prácu, ale úspech je o to viac obohatením, skutočne i zážitkom.
Boli ste už niekedy v Sixtínskej kaplnke? Teraz po rekonštrukcii je nádherná. Farby dostali svoju pôvodnú hodnotu. Dielo umelcov tam ožilo. A tak je to aj s našou vierou, keď máme správny vzťah k Svätému písmu, Eucharistii, k svojim blížnym. Vidieť a zažiť blízkosť Boha je zážitok, pre ktorý sa vyplatí ešte oveľa viac podniknúť. Je správne, že vidíme lásku Ježiša. Veľkonočná doba nám ponúka viac svedkov Kristovho zmŕtvychvstania. Je správne, že ich príklad a správanie sa stávajú aj pre nás novým impulzom lásky k zmŕtvychvstalému Kristovi. Amen.