Meditácia na 13.04.2018
Piatok po 2. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 1-15
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
Krížový deň
Neviem, či sa niekto cestou do kostola a na našu dnešnú slávnosť Krížového dňa nezamyslel a nepoložil si otázky: Prečo sa tento deň volá Krížový? Od čoho má pomenovanie? Čím nás chce osloviť? Prečo slávi Cirkev tieto dni? Preto začnime trochu z druhej strany. Boli ste už niekedy hladní? Zaiste každý z nás pozná tento nepríjemný pocit, aj keď nemôžeme povedať, že trpíme podvýživou, hladom a tiež, že nemáme denne grilované kurča, prípadne denne nehodujeme. Ale môžeme hovoriť aj o duchovnom hlade. Donedávna sme nemali prístup k náboženskej literatúre, tlači, rozhlasu či televízii. Dnes už máme, a predsa túžime sa nasýtiť tým, čo nám ponúka Ježiš Kristus a Cirkev? Evanjelium, ktoré sme si prečítali pri kríži o zázračnom rozmnožení chleba, zaiste v nás – tam v prírode – vyvolalo rôzne úvahy. Možno sme pocítili zvláštny vzťah k Pánu Ježišovi a chceli zvolať s ľuďmi, ktorí boli prítomní pri tomto zázraku: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14). Tento zázrak nás stavia aj do stavu skúšky, prípadne nás vedie k zamysleniu. Zaiste Pán Ježiš neurobil tento zázrak len preto, aby apoštolov aj ľudí pripravil na ťažkosti, ktoré ich v živote čakajú. Keď sa tieto ťažkosti ohlásia, aby sa nebáli, ale dôverovali Ježišovi; pripomenuli si, že on nielen slovom, ale aj skutkom je pravý Boh. Vtedy ich má myšlienka na Krista posilniť vo viere.
Tento zázrak má aj hlboký teologický význam, kde rozmnoženie chleba sa stáva predobrazom, symbolom iného chleba, o ktorom neskoršie v evanjeliu svätého Jána hovorí Pán Ježiš: „Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,51). Pán Ježiš tu poukazuje na úzky vzťah medzi obyčajným chlebom a jeho najsvätejším Telom. Musíme si uvedomiť, že apoštoli veľmi ťažko chápali, ale aj tí, čo boli svedkami týchto udalostí, ten úzky vzťah, čo im Ježiš pomaly vysvetľoval. Aj dnes robí mnohým ľuďom problém, prečo majú prosiť Boha o požehnanie úrody. Niektorí sa pýtajú; prečo sa treba modliť o požehnanie úrody, pred a po jedle. Veď keď budeme statočne pracovať, zem vydá úrodu, stačí len pracovať a nestrácať čas na recitovanie nejakých modlitieb, ktoré sú len stratou času, ktorý môžeme venovať práci. Pán Ježiš raz povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Tieto Ježišove slová a ich pravdivosť vo vlastnom živote ľudia spoznali veľmi často. Jedni skutočne pracovali a nemodlili sa, urobili všetko – a neurodilo sa, preto reptali proti Bohu. Ale prečo? Veď vyhlásili, že nato, aby sa urodilo, nepotrebujú Boha, ale stačí poctivá práca. Iným sa urodilo. Naplnili svoje sýpky tak ako boháč v Ježišovom podobenstve a povedali si: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ (Lk 12,19). Pán Ježiš na adresu boháča povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,20).
My vieme, že takáto forma nášho života na tejto zemi je vlastne trest za prvý hriech našich prarodičov. Boh nemal v úmysle, aby ľudia tvrdo pracovali. Pán Ježiš zomrel za naše hriechy preto, aby sme sa mohli po živote na zemi, ktorý je pre nás len nejakou skúškou, dostať sa tam, kde Boh naplánoval, aby sme žili v stave blaženosti. Človek nesmie vidieť zmysel života len v práci pre tento svet, mať čo najviac, ale má myslieť aj na ten druhý život, ktorý nás čaká po našej smrti. V tieto dni sa konajú v Cirkvi prosebné procesie na čele s krížom; odtiaľ je ten názov: krížový deň, lebo ideme za krížom, ku krížom postaveným v našich poliach, aby sme si uvedomili, že na kríži sa urodila úroda, ktorá nás má posilniť na ceste do večnosti; že nemáme pracovať len pre svoje telo, ale máme myslieť aj na svoju dušu. Tieto dni slávime bezprostredne pred dňom nanebovstúpenia Pána, čo je tiež nádherná symbolika, že chceme aj my raz po skončení života tu na zemi odísť ku Kristovi, kde nás chcel mať Boh od nášho stvorenia. Pôvod týchto procesií nachádzame už v 5. storočí v južnom Francúzsku. Odtiaľ sa tento zvyk rozšíril do celej Európy. Ľudia si uvedomujú svoju závislosť na Bohu. Prichádzajú a prosia Boha o požehnanie toho, čo potrebujú k časnému životu, aby mohli prejsť do večného života posilnení pozemským pokrmom. Pán Ježiš povedal: Otec nebeský vie, čo potrebujeme, ale predsa ho máme prosiť: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám“ (Mt 7,7). Vieme, že už v Starom zákone si vyvolený národ uvedomoval silu prosby, ktorou sa obracali na svojho Boha. Preto tým viac si máme uvedomovať my, jeho deti, svoj postoj prosiacich detí Otca nebeského. Vieme, že dobrý otec, keď ho dieťa o niečo prosí, že sa mu snaží vyhovieť. A či snáď náš Otec nebeský, keď ho o niečo prosíme, či nás nevypočuje? Dnes si uvedomujeme jeho starostlivosť o nás. Najmä pri slovách, keď nám káže pozrieť sa na poľné ľalie, keď si máme všimnúť nebeské vtáky, ako sa o ne stará. Tým viac si máme uvedomiť jeho starostlivosť o nás, keď sme stvorení na jeho obraz a podobu. Preto, keď sme vysoko vyvýšení nad všetku živú a neživú prírodu, obdarovaní rozumom a slobodnou vôľou, Boh si praje od nás, aby sme sa slobodne a dobrovoľne rozhodli prosiť ho o dary, ktoré sú nám potrebné tu na zemi, v našom dočasnom domove, na ceste do večného života.
Vieme, že tieto dni sú pre nás dňami lásky Boha ku nám, ktorý na naše modlitby, ktorými sa obraciame na neho, chce štedro požehnať, chce nás posilniť na ceste do večnosti. Učí nás, že život tu na zemi nie je náš posledný cieľ. Takto sme posilnení k čestnej a statočnej práci, aby sme urobili všetko, čo máme urobiť pre zabezpečenie života tu na zemi a zároveň máme sa posilniť vo viere, že keď Pán na nás dopustí skúšku v podobe neúrody, aby sme nereptali, neklesali na mysli a vo viere, ale aby sme svoju nádej vkladali do jeho lásky. Spomeňme si na Jozefa Egyptského, ako Boh riadil jeho kroky. Bratia ho chceli zabiť, nakoniec ho predali a otcovi povedali, že ho roztrhala divá zver. Boh si viedol Jozefa tak, aby keď po siedmich rokoch úrodných prišlo sedem rokov neúrodných, a aby jeho národ nezahynul od hladu, preto dopustil na Jozefa také skúšky, keď sa ocitol vo väzení, ohrozený na čistote a podobne. Pre nás je tento čas krížových dní aspoň tak potrebný, ako nezanedbať prácu, keď je čas siať a sadiť. Tak je dnes čas modliť sa a prosiť Boha o požehnanie úrody. V škole nás v šesťdesiatych rokoch učili, že na konci tohto storočia už budeme mať takú moc, že budeme riadiť počasie. Keď budeme chcieť mať teplo, tak bude teplo, keď budeme chcieť mať dážď, tak bude pršať. Hľa, aký nezmysel nás učili tí, čo zradili Boha! Naplňme svoje srdcia vďačnou prosbou k Bohu, aby požehnal našu prácu, aby sa nám úroda stala posilou pre naše telá, aby sme vytrvali tu na zemi vo viere v Boha, bez veľkých ťažkostí. Ak sa nechceme dožiť a poznať hlad tela, nedovoľme, aby aj naša duša hladovala a nasýťme sa chlebom, ktorý nám dáva Pán Ježiš v Eucharistii, svoje vlastné Telo. Amen.