Meditácia na 23.04.2018
Pondelok po 4. veľkonočnej nedeli | Jn 10, 1-10
Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ ...viac k dnešnej téme evanjelia sa dozviete tu: P O V O L A N I E
Čo mi hovorí sviatosť kňazstva?
Modlime sa a prosme o nové KŇAZSKÉ POVOLANIA, i za našich kňazov. Dnešný svet trpí na nedostatok kňazských povolaní a často z vlastných radov vychádza voči kňazom zvláštna kritika, pretože každý si myslí, že kňaz má vykonávať svoje povinnosti podľa neho. Tak môžeme počuť takéto kritické slová: Keď pán farár káže dlhšie, tak mu to pomaly myslí; keď pri kázni hovorí hlasnejšie, tak už kričí; keď hovorí normálne, tak mu nerozumieť; keď má auto, tak je sveták; keď ho nemá, tak nekráča s dobou; keď chodí na návštevy, tak nikdy nie je doma; keď je doma, tak nikoho nenavštívi; keď prosí o milodary, tak je lakomec; keď dôkladne spovedá, tak preťahuje čas; keď spovedá krátko, tak ľudí nepočúva; keď omšu začína presne, tak sa mu hodinky ponáhľajú; keď s ňou o minútu mešká, tak zdržuje celú farnosť; keď opravuje kostol, tak zbytočne utráca peniaze; keď ho neopravuje, tak nechá všetko spustnúť; keď je mladý, tak nemá nijaké skúsenosti; keď je starý, tak by mal ísť do penzie. Nakoniec vážny povzdych: Ale keď umrie, tak niet toho, kto by ho nahradil...
V dnešnom evanjeliu sme počuli Kristove slová, ktoré patria rovnako kňazom, ako i veriacim: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam" (Jn 10,7). Z učenia Ježiša Krista vieme, že v podobenstve o Dobrom pastierovi nazval ovcami všetkých, ktorí počúvajú jeho hlas. Nikto sa necíti urazený týmto prirovnaním, ale naopak, cítime veľkú starostlivosť Krista o každého z nás, najmä vo chvíli, keď zablúdime od Krista a zamotáme sa do svojich chýb a hriechov. Pri Poslednej večeri dal Ježiš apoštolom zvláštnu moc premieňať chlieb a víno na jeho Telo a Krv. Inokedy dal moc krstiť – prijímať nových členov do Cirkvi. Dal im tiež moc odpúšťa hriechy i vysluhovať sviatosť pomazania nemocných. Z toho môžeme vycítiť, že Kristus svoju moc dal do rúk kňazom, ktorí majú sprostredkovať jeho milosti tu na zemi až do konca sveta. Kňaz je teda – obrazne povedané – dverami. Každý z nás potrebuje kňaza, a tak chápme aj slová evanjelia: „Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu" (Jn 10,9). Čo pre mňa znamená sviatosť kňazstva? Táto otázka je pre nás všetkých. Odo mňa - kňaza čaká, aby som mal Krista stále ako vzor svojho života. Musím si často uvedomovať, že moje povolanie je jeho veľkým darom, za ktorý musím denne ďakovať. Chce, aby som bol ako on: Všetko pre všetkých! Kňaz sa zrieka svojej rodiny, manželky a detí, aby bol všetkým všetko.
Kňaz je mužom modlitby, ktorý denne prináša obetu svätej omše nielen za seba, ale za celý svet, zvlášť za tých, ktorých mu zveril biskup. Kristus žiada od kňaza strhujúci príklad, očakáva obetu. Kňaz si uvedomuje, že cez neho účinkuje Kristus vo sviatostiach, najmä sviatosti zmierenia, keď nie vo svojom mene, ale v mene Krista rozhrešuje – odpúšťa hriechy. Preto i kňaz potrebuje druhého kňaza, aby mu odpustil jeho hriech. Kristus stojí pred kňazom ako dôverný priateľ. Pán čaká na svojho kňaza ako pomocník a tešiteľ, preto má radiť, tešiť a povzbudzovať. Čo pre nás veriacich znamená sviatosť kňazstva? Že sa to nás veriacich netýka? Príslovie hovorí: „Akého kňaza si vymodlíte, takého budete mať".
Mohol by byť kňaz svätý, učený, mladý, zdravý, ale keď nenájde porozumenie, otvorené srdcia túžiace po Kristovi, tak len veľmi ťažko a pomaly by mohol rozvinúť svoje nadanie, talent, šikovnosť, uplatniť svoj mladícky elán. Áno, v prvom rade je to Kristus, ktorý dal kňazstvo mladému mužovi, ale je to aj veľká zodpovednosť od veriacich, ako sa kňaz medzi nimi cíti; aké nájde porozumenie, pochopenie pre svoje práce, povinnosti a záujmy. Toto je vážna vec na zamyslenie. Veľa veriacich na adresu kňaza nájde len kritiku. Vidí i maličkú chybičku, keď vo svojom oku brvno nevidí. Ale pýtajte sa; potešili ste už niekedy svojho kňaza? Poďakovali ste mu za jeho slová, povzbudenie, pomoc? Áno, aj kňaz je len človek, hoci nečaká na ľudskú chválu, odmenu, pocty, lebo to čaká dobrý kňaz od svojho Majstra – Ježiša Krista. Ale i váš príkladný život, dobrá rada, povzbudenie, poďakovanie vzpruží kňaza, aby potom ešte s väčším nasadením síl, zabúdajúc na urážky, potupu a nelásku vedel zabudnúť a pracovať znova pre vaše nesmrteľné duše. Kňaz nemá trvalé miesto v jednej farnosti. Dal sa celkom do služby Cirkvi, ktorú riadi v diecéze biskup. Kňaz mu sľúbil pri vysviacke poslušnosť, a preto musí opustiť farnosť a ísť tam, kde biskup uzná jeho osobu za užitočnejšiu pre Cirkev. V jednej farnosti neboli veriaci spokojní so svojím starým kňazom. Za biskupom sa vydala delegácia z obce. Keď ich biskup vypočul, spýtal sa: - Dala už vaša farnosť Cirkvi kňaza? – Prítomní stíchli. Bolo to už veľmi dávno, čo z ich farnosti vyšiel kňaz. Preto ich biskup vyzval, aby sa modlili a vyprosili si kňaza z ich farnosti. Kňaz, ktorého nechceli, rýchlo zomrel. Urobili mu okázalý pohreb, divadlo. Biskupa, ktorý kňaza pochovával, to veľmi mrzelo. Prešli však roky. Ten horlivý mladý muž, ktorý bol v delegácii u biskupa, zostarol. Jedno si však zaumienil: Denne jeden desiatok ruženca sa bude modliť za niektorého vnuka či pravnuka, aby sa stal kňazom. Aká bola jeho radosť, keď z úst svojho pravnuka sa dozvie, že chce ísť do seminára! Vtedy starec zintenzívnil svoju modlitbu. Pripojil ešte svoju starobu a chorobu, aby jeho vnuk bol nielen kňazom, ale dobrým kňazom. Kňazskej vysviacky svojho pravnuka sa nedožil. Rok pred ukončením štúdia svojho pravnuka zomrel. Pravnuk dostal do vienka svojho kňazstva dary svojho deda.
Bratia a sestry, je záležitosťou nás všetkých, aby sme pre budúcu Cirkev pripravovali dobrú pôdu, aby z našich rodín vyšli dobrí robotníci do vinice Pána. Pre túto prospešnú vec musíme veľa urobiť. Pozrite, záhradník zasadí strom. Stáva sa, že nebude jesť z ovocia toho stromu, pretože prejde viac rokov, pokiaľ strom zarodí. Hovorí sa, že niektoré vzácne stromy zarodia až po mnohých rokoch. Nedajme sa znechutiť situáciou u nás na Slovensku, že máme málo kňazov. Vytrvajme však v modlitbe, pri sviatostiach a môžeme veriť, že Ježiš Kristus si nájde spôsob a čas, a vyslyší naše modlitby a prosby.
Na záver dnešnej úvahy, kedy prosíme o kňazské i rehoľné povolania, všetkých chcem odprosiť za všetko, čím som vám – neuvedomujúc si – spôsobil ujmu na duši. Prosím vás, odpusťte mi to a prosím o vaše modlitby, aby som tu medzi vami plnil svoje povolanie ešte dlho, dokiaľ to bude vôľa Ježiša Krista. Amen.