Meditácia na 15.05.2018
Utorok po 7. veľkonočnej nedeli | Jn 17, 1-11a
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“
Nakoľko sú naše obety darmi pre Pána?
Pán Ježiš sa modlí: Otče, osláv mňa... slávou. Tieto slová by sa mohli zdať niekomu popretím Kristovej pokory. Ale po prvé: Kristus je Boh a večná sláva je atribútom Jemu vlastným. A po druhé: Pán Ježiš práve vo svojej pokore zdôrazňuje, prečo mu ide o túto slávu: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba. Ako Syn oslávil Otca? Aj o tom hovorí: Dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. Z týchto i ďalších Kristových slov sa dozvedáme, čo predstavuje podstatu Božej slávy. Mohlo by sa zdať, že Božia sláva je tým všetkým, čo on dostáva od nás; že sa teda treba ponížiť a pokoriť, aby Boh mal z toho slávu; a z toho zasa by vyplýval rozpor medzi Božou slávou a našou dôstojnosťou či ziskom.
Alebo tiež, niekto by si mohol myslieť inšie: že to my veľkodušne dávame Bohu to, čo potrebuje. Ale v podstate Božia sláva nespočíva v tom, že my Bohu dávame niečo, čo ho obohacuje; naopak: On sám nám dáva to, čo nás obohacuje, čo nás vyvádza z ničoty, čo nás oživuje a vyvyšuje. Božia sláva nie je utkaná z našich obiet, ale z jeho darov; a z našich obiet len natoľko, nakoľko sú jeho darmi (P. Charles); tak, ako slávou slnka je rozjasňovať temnotu, roztápať sneh, rozvíjať kvety a obilie, slávou Boha je robiť všetky veci božskými, dávajúc im jestvovanie a milosť. Teda z našej strany oslavovať Boha - znamená otvárať sa na jeho dobrodenia, zdokonaľovať v sebe Božie dary, zdokonaľovať svoju osobnosť; neuzatvárať sa vo svojom egoizme, ale otvárať sa na druhých, dávajúc im niečo z toho bohatstva, aké nám Boh udeľuje, tak ako o tom hovorí Pán Ježiš: dal som im to, čo si mi zveril. Pán Ježiš nám to dáva predovšetkým v obete svätej omše, ktorá je najdokonalejšou obetou zvelebovania.