Meditácia na 27.05.2018
Najsvätejšej Trojice | Mt 28, 16-20
Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Ohlasujte evanjelium
Každý kresťan je povinný hlásať evanjelium. Z verejného a politického života poznáme funkciu veľvyslanca, diplomata, štátneho tajomníka. Ich úlohou a poslaním je zastupovať a hájiť záujmy a postoje určitej krajiny, alebo skupiny. Tí, v mene ktorých sú poslaní, im určia presné úlohy, dajú im na to primerané prostriedky a plní dôvery v ich schopnosti očakávajú splnenie svojich požiadaviek. Od tých, ktorí prijali tieto významné posty, sa vyžaduje pevné presvedčenie o správnosti a užitočnosti vecí, komunikatívnosť, otvorenosť, schopnosť osloviť a získať človeka. Niečo podobné sa odohráva aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš zavolal učeníkov na vrch a tam im povedal: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,14). Vyslanie učeníkov do sveta tvorí záver Matúšovho evanjelia. Skončil sa príbeh Pánovho utrpenia, smrti a vzkriesenia. Tam, kde Ježiš začal svoje veľké a večné dielo spásy, kde žil a pôsobil, tam sa má uskutočniť koniec jeho pozemskej životnej dráhy. Pri rozlúčkovom zjavení na vrchu v Galilei sa vzkriesený Ježiš zjavuje ako Syn človeka, ktorému je daná všetka moc. Z tejto plnej moci dáva svojim učeníkom misijné poslanie a prisľubuje im svoju trvalú prítomnosť. Učeníci majú tri úlohy: ísť, učiť a krstiť. „Choďte teda!“ Vyslanie nie je predbežné, ohraničené, prechodné a jednorazové, ale je definitívne, stále a trvalé. Národne ohraničená obmedzenosť synagógy sa zmenila na univerzálnosť Cirkvi. „Učte ich!“ Ježiš vyzýva učeníkov, aby menili ľudí. Aby ich reči neboli nič iné ako volanie k nasledovaniu. Ježišov nasledovník je človek, ktorý sa s plnou vážnosťou priklonil k Pánovi a mieni to celkom vážne so snahou o posvätenia s plnou ochotou dať sa mu k dispozícii.„Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého!“ Výraz v „mene“ znamená prevedenie pokrsteného človeka do vlastníctva Otca, Syna a Ducha. Božia skutočnosť sa rozvíja v jednom mene trojnásobne. Krst má oproti Jánovmu krstu nový význam. Byť pokrstený znamená byť celý Kristov, aby sme s ním vstali k novému životu.
Liturgia dnešnej slávnosti Najsvätejšej Trojice nám predkladá práve tento misijný rozkaz v mene trojjediného Boha. Pripomína nám, že Trojica nie je nejaké samo v sebe spočívajúce tajomstvo, ďaleko od človeka, ale, že Boh od začiatku vyslovil svoje Slovo do stvoreného sveta a v Slove, ktoré vyslovil, bola sila jeho Ducha. V sile trojjediného Boha sa bude udeľovať krst až do konca časov. Kristova Cirkev, ako spoločenstvo pokrstených veriacich, dostala vznik i poslanie, aby ohlasovala vo svete pravdu evanjelia. Cirkev nemôže v tomto ohľade mlčať. Zvlášť v dnešnej dobe, keď médiá a verejná mienka zotierajú rozdiel medzi dobrom a zlom a ponúkajú človeku falošné hodnoty. Často sa v mene slobody propaguje násilie, mravná neviazanosť, drogy, potrat, eutanázia. Akoby zlo víťazilo nad dobrom. Cirkev preto dnešným evanjeliom vyzýva všetkých svojich členov, aby ohlasovali svojím životom a slovom, že Boh a jeho stelesnená vôľa - Ježiš Kristus spolu s Duchom Svätým sú pre všetkých najbezpečnejšou istotou, najvyšším zákonom, maximálnym dobrom a tak, aby sme odstraňovali zo sveta mnohorakosť zla a budovali pokoj a spravodlivosť. Nie je ľahké ísť proti prúdu, proti väčšine. Stáť na strane pravdy, aj keď je to nevýhodné a nepopulárne, si vyžaduje úsilie a námahu. Keby to Cirkev nerobila vcelku, alebo v jednotlivcoch, zrádzala by samú seba a marila by zmysel i dôvod svojej existencie. „Choďte teda, učte všetky národy a krstite...“ (Mt 28,14).
Možno dostávame niekedy chuť odsúvať tento odkaz na elitu biskupov, kňazov, katechétov, ktorí sú teologicky vzdelaní a sú za to aj platení. Zbavme sa toho pokušenia, lebo celá Cirkev je misijná. Niet kresťana, ktorého by sa nedotýkal tento príkaz. Kto prijíma Kristovo meno a jeho ducha, ten preberá aj jeho poslanie vo svete – sprostredkovať každému Božie myslenie a chcenie. Niet pre nás kresťanov na svete väčšej úlohy, ako všemožne sprostredkovať ľuďom Krista. Nie je možné, aby niekto prijal evanjelium a nestal by sa jeho svedkom a hlásateľom. Zomreli filozofi, politici, štátnici, ktorí chceli urobiť človeka šťastným a ponúkali svetu riešenie problémov. Je tu len jeden uholný kameň, na ktorom sa dá založiť a budovať jednota ľudského myslenia a to Kristovo evanjelium, vždy živé a účinné. Ježiš nás v dnešnom Božom slove nabáda, aby sme radostnú zvesť ohlasovali celému svetu, všetkým ľuďom. Svet, do ktorého sme poslaní, je častokrát zameraný proti nám. Má výborné možnosti, ako nás prostredníctvom masmédií prekričať, umlčať, izolovať. Že sa mu to darí, o tom nikto nepochybuje. Správy v televízii, rozhlase, novinách sú priamym dôkazom boja proti Cirkvi. Naša odpoveď na útok nie je proti ľuďom. My všetci sme pri krste vypovedali nepriateľstvo len zlu, ktoré je vo svete, a ktoré sa rýchlo šíri. Tam, kde nemôžeme pôsobiť aktívne, reagujme aspoň pasivitou. A preto nekupujme otravu a nebuďme hlúpejší ako potkany, ktoré ju dostávajú zadarmo. Platí to najmä o našich deťoch, ktoré kvôli nášmu pohodliu nechávame sedieť pri nevhodnom programe, na ulici, v zlej spoločnosti. Neposlúcha misijný príkaz ten, kto nevyužije všetky možné prostriedky na šírenie evanjelia. Kristus nechce, aby sme svet zavalili množstvom kníh a množili prázdne reči o Bohu a iba v tomto videli svoj apoštolát. On nám kladie na srdce v prvom rade svedectvo nášho kresťanského života.
Pavol VI. v encyklike Evangelium nuntiandi, Ohlasovanie evanjelia v dnešnom svete, píše: „Radostná zvesť sa má hlásať predovšetkým svedectvom vlastného života. Kresťan alebo skupina kresťanov sa snaží chápať druhých ľudí v spoločnosti, ktorých žije. Vľúdne s ním zachádzajú, zaujímajú sa o ich život a osudy a usilujú sa s nimi o všetko, čo je šľachetné a dobré. Okrem toho má z nich vyžarovať prostým a nevtieravým spôsobom ich viera v duchovné hodnoty, ktoré presahujú ostatné bežné hodnoty. Takýmto tichým svedectvom títo kresťania vyvolávajú v srdciach tých, ktorí ich pozorujú, niektoré nevyhnutné otázky, ako napríklad: Prečo sú takí? Prečo žijú takým spôsobom? Kto, alebo čo ich k tomu podnecuje? Prečo sa o nás zaujímajú? Takéto svedectvo je už tichým, ale predsa veľmi silným a účinným hlásaním radostnej blahozvesti.“ Ako sa o to konkrétne usilovať, ukazuje aj táto udalosť zo života. Pavol je statočný a zodpovedný otec rodiny. Po príchode z roboty ho s radosťou čaká usmiata manželka a štyri deti. Na pracovisku si ho vážia ako šikovného a usilovného robotníka. Medzi kolegami má rešpekt a úctu. Pri istej príležitosti dostali chlapi úlohu: ísť nákladným autom do lesa a vyrúbať niekoľko malých briez. Pri ceste späť zastavili na lúke a začali nakladať drevo, ktoré ležalo pekne narezané a naukladané vedľa cesty. „Nepôjdu predsa domov s prázdnym autom.“ Pavol sa nepridal. Uvedomil si, že ide o krádež. Keď odmietol spoluprácu, chlapi ho začali prehovárať: „Kto nekradne, okráda rodinu.“ Pavlov jednoznačný postoj voči siedmemu Božiemu prikázaniu spochybnil konanie chlapov. O malú chvíľu plní rozpakov prestali nakladať drevo. V duchu sa jeden druhého pýtali: „Prečo takto konal, prečo sa nepridal?“ Jeden z kolegov nahlas konštatoval: „Je kresťan, chodí každý deň do kostola.“ Nič napínavé a mimoriadne, ale pritom aký nádherný príklad ohlasovania evanjelia. Ako je to s našou úlohou a poslaním ohlasovať Krista? Nezhrozili by sme sa vlastných slov, keby sme mali povedať pravdu o sebe, ako hlásame evanjelium? Keby sme si museli priznať, že sa málo staráme o to, či sa Božia blahozvesť aj naším pričinením posunie kúsok ďalej. Majme odvahu a povedzme si, ako je to v skutočnosti s nami. Ak vyznieva toto zistenie v náš neprospech, rozhodnime, čo spravíme. Či zanecháme evanjelium s celým jeho radostným posolstvom, alebo svoju hriešnu pohodlnú lenivosť. Dokážme sebe i Bohu, že sme si vedomí zodpovednosti, ktorú máme pred ním i ľuďmi za dary a možnosti, ktoré nám dal práve na to, aby sa evanjelium aj našou snahou dostalo ku každému stvoreniu. Kristus nám k tomu prisľúbil svoju pomoc. „Ja som s vami po všetky dni vášho života až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Využime ponúkanú pomoc a prosme pri tejto svätej omši o milosť, aby sme verne plnili poslanie misijného rozkazu a tak si raz zaslúžili večnú odmenu v nebi. Amen.