Meditácia na 07.08.2018
Utorok 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 14, 22-36
Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret. Len čo ho obyvatelia toho kraja spoznali, vyslali poslov do celého okolia. I prinášali k nemu všetkých chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
Odvaha a viera
Niekedy v živote ste takí šťastní, žeby ste najradšej objali celý svet. Ale takýchto chvíľ býva málo. Väčšinou sa cítime mrzutí, utrápení, nervózni, nespokojní... Toto nemusí mať dôvod v nejakej telesnej chorobe. To môže mať dôvod v duševnej neistote, v duševnej tiesni, v duševnom strachu, v duševnej úzkosti. Nedávno sme v evanjeliu počuli o nasýtení päťtisícového zástupu ľudí. Toto dnešné evanjelium opisuje udalosť, ktorá sa stala tesne po tomto rozmnožení v tú noc alebo nadránom.
Bola to ťažká noc, veď apoštoli museli obslúžiť tak veľký zástup, ktorý musel byť vyhladovaný, keď sa Ježiš rozhodol vykonať tento zázrak. Nebola to maličkosť rozdeliť tých päť chlebov a dve ryby. Boli unavení. Chceli by si odpočinúť, ale Ježiš im rozkázal, aby nastúpili do lodičky a aby sa preplavili na druhý breh jazera, že on tam za nimi príde. Im sa nechce, pretože dul opačný vietor a v noci sa zle vesluje, boli predsa vysilení. Ale keď to rozkázal Ježiš, poslúchli. Pán Ježiš túto scénu zaiste tak chcel, aby bola noc, aby sa to odohralo na vode. Oni sa zľakli, ale keď sa im prihovoril, poznali ho po hlase. Peter chcel byť hneď pri Kristovi, preto dej pokračuje ďalej. Ale pozor! Vietor stačil na to, aby Petrova viera a láska ku Kristovi sa zakolísala a on už sa topí. Volá o pomoc: „Pane, zachráň ma!" (Mt 14,30). Táto udalosť sa končí slovami: „Naozaj si Boží Syn!" (Mt 14,33).
Túto udalosť potrebovali aj apoštoli. Aj oni boli len jednoduchí ľudia, takí, akí sme my. Či sa niečím mimoriadnym vyznačujeme? Nie. Vedeli, že sú prívržencami toho Ježiša, ktorého nenávidia najväčší ľudia, tí, čo majú moc. A vedeli, že aj oni majú v nebezpečenstve svoje životy. Preto mali strach. Strach mali aj na Olivovej hore, preto ho Peter zaprel, preto sa apoštoli rozutekali a nechali ho samotného zomrieť. Keby im nebol Pán Ježiš dal takéto zjavenia, iste by sa boli báli stále. Ježiš si ich pripravoval. Preto boli ochotní položiť svoje životy za Ježiša, za jeho náuku. Táto udalosť je aj pre nás v tomto 20. storočí nádejou. Hoci v našich srdciach vládne akákoľvek neistota, tieseň a úzkosť, stojí tu pred nami možnosť záchrany, stojí tu pred nami možnosť pomoci. Tou je Pán Ježiš.
Ten istý Ježiš, ktorý zachránil život Petrovi, keď pochyboval, ten istý Ježiš dnes je tu pre teba. Je pripravený pomôcť ti. On je ten istý včera i dnes. Tak ako sa choval k apoštolom, tak sa chová i ku nám. Preto sa aj my chceme podobať apoštolom. Máme veriť ako apoštoli. Ale tu sa dopúšťame chýb. Nazdávame sa, že veríme v Pána Ježiša, keď vyznávame, že on prišiel na svet z neba, že sa narodil z Panny Márie, že býval v Nazarete, že pracoval v Jozefovej dielni, že učil po krajine, že bol umučený a že vstal z mŕtvych. My si myslíme, že toto je tá viera, ktorú od nás žiada Ježiš. Toto je ale ešte ďaleko od opravdivej viery. Keď chceme vedieť, čo je to opravdivá viera, musíme hľadieť na týchto apoštolov a najmä na Petra. Vieme, že nám Pán Ježiš pri krste povedal: Nasleduj ma! Aj Petrovi povedal, aby ho nasledoval. Peter zanechal čln, rybárske siete, svoju ženu a nasledoval Ježiša. Toto je len začiatok jeho viery. Jeho viera sa završuje v túto noc, keď dáva do hry svoju existenciu, svoj život, keď vie, že svojimi silami nie je schopný kráčať po vode. On všetku svoju dôveru vkladá do Pána Ježiša: „Pane, ak si to ty, rozkáž... " (Mt 14,28) a potom uverím, že budem môcť k tebe kráčať.
Sme vrchol Božieho diela. A ako sa často správame? Hľa, to je viera. Viera je, že vkladám svoj osud, svoju nádej, svoju bezpečnosť do náručia živého, žijúceho Pána Ježiša, že sa na neho spoľahnem a úplne mu dôverujem. Túto dôveru by sme mohli vyjadriť peknou prosbou svätého Petra: Pane, zachráň nás! Pane, zachráň ma! Je to naozaj pekná prosba a modlitba. V tejto modlitbe nejde tak o pomoc, ale ide o to, že sa človek sám ohodnotí; moja šikovnosť tu nič nepomôže, Pane, ty sám ma zachráň. Ja nič nemôžem, Pane, ja som slabý, neschopný, nevládny. Pane, ty ma zachráň!
Túto vieru vyjadril francúzsky spisovateľ a básnik Paul Claudel vo svojej hre Hodvábna topánka. V úvode predstavuje, ako morskí piráti zajali loď. Olúpili ju a potom potopili. Tí, čo tam boli, zachraňovali si svoje životy. Bol tam aj jeden misionár, jezuita, brat hrdinu Rodriga. Jemu sa podarilo dostať jeden veľký trám dreva a pripútať sa o toto brvno. A s týmto brvnom sa hodil do mora. V tom rozbúrenom mori sa takto modlil: "Pane, ďakujem ti, že som tak dobre pripútaný. Koľkokrát sa mi v živote stalo, že sa mi tvoje prikázania stali priťažké a moja vôľa nechcela sa im pripodobniť. Ale v tejto chvíli som tak pripútaný ku Tebe, Pane, že ani jedným údom sa nemôžem vzdialiť od Teba. Tu som naozaj pribitý na kríž. Ale ten kríž nestojí pevne zasadený do zeme, ale ten kríž sa zmieta na vlnách mora. Ďakujem Ti, Pane, že si ma v tejto chvíli tak pripútal k sebe." Kde bral tento brat misionár silu k takejto modlitbe? Prečo nepreklínal? Prečo sa nevedel vzoprieť proti Bohu? Silu bral z toho brvna, na ktorom bol priviazaný, lebo videl v ňom kríž. Vo svojom osude sa zjednotil s Kristom. Kristus musel nevyhnutne zomrieť, aby vstal z mŕtvych, aby on žil. Keby aj na tom brvne zomrel, veril, že pre smrť Krista nezomrie naveky.
Chápete teraz, bratia a sestry, čo je to viera? Viera to nie je len to, čo sme sa naučili v škole na náboženstve o Pánu Ježišovi. Viera nie je len poznanie evanjelia a života Kristovho. Viera je niečo, čo sa týka života. Tá viera je teraz a v tejto chvíli vyžaduje iné odo mňa a iné od teba. Ja verím, pretože Ježiš neostal v hrobe; on je oslávený, on žije, on ma vidí, on je neviditeľný a ja všetku svoju tieseň, všetok svoj žiaľ, svoju neistotu a úzkosť vkladám do jeho náručia. Ja mu verím. Ja verím, že ma zachráni. Táto viera je na začiatku ako horčičné semiačko, ktoré vyrastie v košatý strom. Tvoja viera, v ktorej teraz nachádzaš Krista, má prerásť na vieru, že tvoje prostredie ožije a stane sa kresťanským. Preto čím viac ťa tlačí neistota, tým vytrvalejšie a odhodlanejšie pros! Niet duševnej biedy, ktorá by pred Kristovou láskou neustúpila. Amen.