Meditácia na 08.08.2018
Streda 18. týždňa v Cezročnom období | Mt 15, 21-28
Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Katolík
Jedna židovská poviedka rozpráva, ako sa starý rabín tri dni modlil za svojho syna, ktorý prestúpil a stal sa katolíkom. Na tretí deň zo srdca rabína k Bohu vytryskla otázka: Bože, prečo mi to syn urobil?" Na to rabínovi mal Boh povedať: "Netráp sa, aj môj Syn, Ježiš, stal sa katolíkom." Rabína bolela zrada syna. Modlí sa a prosí Boha, aby syn našiel cestu späť k svojmu Bohu.
Iste aj tu medzi nami sa niekto nájde, čo prosí o vieru pre svojho drahého; manželka za muža, brat za sestru, otec za dieťa, priateľ za priateľa a podobne. Možno už dlho prosia; mesiace až roky. Je to zbytočné? Práve naopak! Oveľa viac je dnes takých žien, ktoré vôbec neprosia o vieru pre svojho manžela, hoci len na sviatky chodí do kostola. Sestra neprosí o vieru pre brata, ktorý po sobáši v kostole nežije ako kresťan. Neprosia deti o vieru pre rodičov, hoci ani dnes neurobia kríž na sebe a nie sú na svätej omši, hoci ich dali rodičia pokrstiť. Neprosí priateľ za priateľa o vieru, hoci pokiaľ býval na dedine, pravidelne chodil na svätú omšu a možno sa i modlil. Ako býva v činžiaku, zarástla cesta do kostola, Boh sa stal nepohodlným, cudzím...
Nie je zriedkavosťou, že sa stretávate s takzvanými matrikovými katolíkmi alebo pokrstenými pohanmi. Aký postoj voči nim zaujať? Ako sa ku nim správať? Čo robiť, pretože nesmieme mlčať pri ich nevere, ľahostajnosti k povinnostiam voči Bohu, ich duši? Zaujímavé je dnešné evanjelium. Za Ježišom prichádza istá kanaánska žena a kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov!" (Mt 15,22). Evanjelium nás vedie k zamysleniu nad problémom viery tých, čo stoja mimo Cirkvi. Ktorí neveria a veriť nechcú. Ktorí hovoria, že veria, a nepraktizujú svoju vieru. Ktorí už odišli od Boha, žijú ako pohania, sú neveriaci. Ktorí sa smejú z viery, hoci „veria". Ktorí odišli od Krista a dnes sú členmi siekt, vyznávačmi rôznych hnutí a kultov. Ale i tých, čo vyznávajú už iné náboženstvo.
Pán Ježiš sa často stretáva s neverou. U svojich rodákov nepochodí a konštatuje: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti" (Lk 4,24). Učitelia zákona a vodcovia národa nielenže neprijmú jeho učenie, nedajú sa osloviť divmi a znameniami, ktoré koná, ale práve naopak, striehnu na jeho život.
Opakom je žena z okolia Týru a Sidonu, čo je kraj pohanov, ktorými Židia opovrhujú. Pohanka sa obracia na Ježiša. Oslovuje Žida. Spomeňme si, ako Ježiš inej žene, nie pohanke, Samaritánke, pri Jakubovej studni povedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: "Daj sa mi napiť", ty by si poprosila jeho... " (Jn 4,10). Žena - pohanka sa správa celkom ináč. Dala si námahu a zistila, aký titul patrí Ježišovi. Skôr ako prednesie svoju prosbu, osloví Ježiša: „...Pane, syn Dávidov" (Mt 15,22). To je prvý prejav viery ženy - pohanky voči Ježišovi. Zaujímavý je dialóg, ktorý odznieva pri tej príležitosti. Ježiš žene neodpovedá. Zdalo by sa, že Ježiš má tvrdé srdce voči tejto utrápenej žene, ktorá prosí o uzdravenie svojej dcéry, ktorú hrozne trápi zlý duch. Zdalo by sa, že apoštoli sú voči nej viac naklonení, keď oni sami sa za ňu prihovárajú. To len preto, aby mali od ženy pokoj, pretože za nimi hlasne volala. Ježiš povedal učeníkom, a nie žene: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela" (Mt 15,24). Ježiš však plní prísľub, ktorý dal Boh Otec Abrahámovi za jeho vieru. Ježiš ženu neodmieta. Ježiš chce, aby žena sa prejavila ako Abrahám, čiže prejavila svoju vieru v Boha, v božstvo Ježiša Krista.
Ženu chladný postoj Ježiša neodradí. Nevzdáva sa ho. Ona verí, že Ježiš môže splniť jej prosbu a uzdraviť dcéru. To, že žena prichádza ešte bližšie k Ježišovi a povie: „Pane, pomôž mi!" (Mt 15,25), je prejavom jej osobného presvedčenia v božstvo Ježiša. Keby Ježiš hneď vypočul prosbu ženy, bolo by sa to chápalo ako zrada na vlastnom národe. Týrčania a Židia žili v nepriateľstve. Ježiš chce, aby žena ukázala Židom, čo je rozhodujúce, čo Boh od nás žiada: celkovú odovzdanosť. Závislosť človeka na Bohu. Dôverovať v Boha viac ako v seba, príslušnosť k nejakému rodu, reči, národu alebo vlasti. Ježišove slová, ktoré adresuje už žene, nie sú urážkou ženy, ale skúškou pre ňu čo povie, aby Ježiš na základe jej slov mohol dať vysvetlenie, lekciu prítomným Židom. Ježiš povedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám" (Mt 15,26). Žena neberie Ježišove slová ako urážku, hoci by ich mohla pokladať do istej miery za pokorenie. Žena nedopustí na Ježiša príval mrzkých slov. Naopak. Ježiš dáva najavo, že jeho poslanie platilo predovšetkým pre izraelský národ, ktorému sa Otec zaviazal prísahou, že národ požehná pre vieru Abraháma. A Ježiš sa cíti byť zaviazaný i teraz, keď ho národ neprijíma a opovrhuje ním. On musel odísť do tohto kraja pohanov.
Pevná viera ženy udivuje zástup. Ona verí, že Ježiš je poslaný k Židom. Ako na chlieb majú právo naprv deti a potom šteňatá. Ale ona prosí práve len o tie omrvinky, ktorými pohŕdajú Židia. Židia majú nadbytok a neprijímajú to, čo sa im ponúka. Neprijímajú Ježiša ako očakávaného a predpovedaného Mesiáša. A táto žena verí, že Ježiš je Mesiáš. A takúto ženu plnú viery mal Ježiš odmietnuť? Prosila predsa Ježiša ako Boha o uzdravenie svojej dcéry, aby zlý duch už nad ňou nemal moc.
Ježiš chváli vieru ženy: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš" (Mt 15,28). Žena dala Ježišovi za pravdu a Ježiš dal za pravdu jej. Ona si uctila jeho vôľu ako svätú a on jej splnil jej vôľu. Jeho dobrota nezaostala za jej vierou. Jej vieru nazval veľkou. Taká viera je veľká, ktorá u Krista hľadá veľkú milosť. Boh tým sa neodtiahol od Izraela, svojho vyvoleného národa, ale dal najavo, že každý, kto uverí v neho, sa rovnako stáva účastným na jeho láske, vykúpení a spáse. Hľa, čo dokázala materinská láska!
„Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi" (Gal 3,28). Toto sú slová apoštola pohanov, apoštola národov, Žida, farizeja, obrezaného, ktorý prenasledoval z presvedčenia, že robí dobre, keď prenasleduje stúpencov Krista, ktorý však prijal poslanie pri bráne Damasku, keď Ananiášovi Ježiš povedal: „...jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela... " (Sk 9,15).
Uvedomujeme si, že Ježiš priniesol spásu všetkým ľuďom. Všetci sme pozvaní k účasti na večnom živote. Boh nerobí rozdiel podľa veku, farby pleti, reči, národa... Každý človek má pre Boha veľkú cenu. Ježiš zomrel za každého človeka. Každý sme iný a s každým má Boh svoj plán. Žiaden človek sa nemôže druhým dať zastúpiť. Každého Boh volá k spáse. Ježiš v evanjeliu chváli vieru stotníka i ženy z dnešného evanjelia. V Duchu Svätom máme každý sám, a všetci spoločne, pracovať na svojej spáse. Cirkev nie je uzatvorená spoločnosť. Jej brány sú otvorené pre všetkých a pre každého. Ako sa môže človek stať jej členom, keď prijme sviatosť krstu, môže ju i opustiť, ale znamenie krstu, spolupatričnosti ku Kristovi pri odchode sa nestráca, nedá sa „odkrstiť". A akým znamením bude krst pre takého človeka v deň súdu? Druhý vatikánsky koncil odstránil všetky nedorozumenia. My kresťania neodsudzujeme Židov, že ukrižovali Krista. Židov považujeme za starších bratov vo viere. Modlime sa za tento národ. Máme predsa jedného Otca.
Cirkev rovnako zaujíma pozitívny postoj voči všetkým vyznaniam, ktoré sa hlásia k jednému Bohu - a to tak na západe, ako aj na východe. Cirkev ich volá bratmi vo viere. Naše náboženstvo neučí, že nebudú spasení. Ak budú žiť podľa svojho vedomia a svedomia podľa svojho presvedčenia, budú milovať Boha ako najlepšie vedia a plniť jeho vôľu, nesmieme o nich hovoriť ako o neveriacich. Ekumenizmus Cirkvi nás učí, že každý máme podľa svojho svedomia a vedomia plniť vôľu Boha Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa. Nezavrhujeme nič z iných vyznaní, čo je pravdivé, sväté a dobré. S úprimnou úctou hľadíme na pravidlá a učenie, ktoré sa síce v mnohom líši od toho, čo my veríme a zachovávame, predsa však vidíme záblesk Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je: „Cesta, pravda a život" (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života (por. Nostra aetate, čl. 2).
Je správne, že si uvedomujeme potrebu žiť svoju vieru. Tá nám káže ohlasovať učenie Krista. Nie násilím, ale láskou. Osvedčená je praktika prvých kresťanov, o ktorých pohania hovorili: "Hľa, ako sa milujú!" Nesmieme a my nechceme opovrhovať presvedčením a vierou iných vierovyznaní. Máme sa snažiť rásť vo viere, svätosti a poznaní svojho presvedčenia. Vieme, že slová nestačia: „Viera bez skutkov je mŕtva" (Jak 2,26).
Kresťan má primerane veku, postaveniu, poslaniu rásť v poznaní svojho presvedčenia. Prídu krízy, ale nesmieme si ich privolať a spôsobiť. Vyhnime sa nespravodlivému posudzovaniu a odsudzovaniu svojich blížnych. Nevidíme do ich vnútra, do ich sŕdc. Nepoznáme príčiny ich chladného postoja, nezáujmu. Vyvarujme sa každého pohoršenia, zlého príkladu, čo by mohli vniesť smútok, škodu do sŕdc nám zverených. Buďme tolerantní, keď iní majú iné presvedčenie a žijú podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Modlime sa za tých, čo odišli od Krista, žijú v hriechu, v pohoršlivom živote, aby sme im vyprosili návrat do ovčinca Kristovho, aby si ich Ježiš, Dobrý pastier, mohol vziať na svoje ramená a tešiť sa z ich návratu.
Upevňujme jeden druhého vo svojom živote podľa Kréda. Nemôžeme rovnako prijímať bratov a sestry z nášho okolia. Je potrebné, aby sme ich za pomoci Ducha Svätého vedeli vhodne a včas napomenúť, vystríhať, pokarhať, ale nech je v našom správaní cítiť, že to robíme z lásky k Bohu a k nesmrteľným dušiam. Nebojme sa dávať dobrý príklad viery. Nehanbime sa verejne k svojej viere priznať, svoju vieru žiť, a to aj vtedy, keď nás to stojí viac námahy, síl a času. Pre vzrast svojej viery nájdime si čas na štúdium a rast vedomostí v oblasti viery. Nepodceňujme svoje okolie. Dnešná doba potrebuje aj vzdelaných, aj svätých mužov a ženy. Áno, v našom okolí je mnoho nevery, ľahostajnosti vo viere, nevedomosti v oblasti viery a mravov, strachu, povrchnosti a plytkosti. Modlime sa za spásu svojej i ich duší. Milujme hriešnikov a nenáviďme hriech. Chráňme sa vidieť len to, čo nás rozdeľuje, ale viďme viac to, čo nás spája, zjednocuje. Nedovoľme, aby nás nesprávne názory, politické postoje, zámerná manipulácia s nami rozdeľovala. Budujme toleranciu postavenú na pravde, spravodlivosti a láske. Pripomínajme si slová Pána Ježiša: „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje" (Lk 11,23). Zaujímavou v tejto oblasti je postava Inda Mahatama Gándhiho, ktorý nebol kresťanom, ktorý však poznal Evanjelium a raz napísal tieto slová: "Príď, ty Svätý, k nám do Ázie! V Európe už ťa prestávajú milovať, už strácajú záujem o teba, už sa stávaš neznámym. V najväčšej pokore skláňame svoje hlavy pred tebou, ty Svätý!" Gándhi bol Ind a korene hinduizmu sú hlboko zakorenené v tradícii. Čítal Evanjelium a premýšľal o ňom. Snažil sa korene viery vo svojej vlasti obohatiť učením Krista. Nehanbil sa a nebál hovoriť o Kristovi. Často pripomínal Kristove slová: „Milujte sa navzájom" (Jn 13,34).
Bez zbraní, bez násilia v láske a v pokoji viedol svoj národ proti okupantom, v pokoji riešil spory a napätia medzi svojimi v duchu učenia Krista, hoci nebol kresťan, až do okamihu, keď rukami vraha v roku 1948 zomiera. Vedel, čo v tom čase sa v Európe udialo. Hitler bol pokrstený katolík. Stalin bol pokrstený v pravoslávnej viere. Gándhi mohol opovrhnúť takouto vierou, ale neurobil to. Chyby robia ľudia, ale nie Boh. To si uvedomujme aj my. Máme okolo seba mnoho slabých vo viere. Neumenšime, prípadne neuhasme knôtik, nedolomme nalomenú trstinu, ale práve naopak. Boh vidí každú dobrú vec. Vie o každej našej dobrej myšlienke, čím chceme napomôcť a upevniť vieru vo svojom okolí. Zmýšľajme dobre o nepriateľoch Cirkvi. Neodplácajme sa zlom za zlé. Keď nepriateľ trpí núdzu, pomôžme mu. Všetci sme v rukách Božích. Boh je spravodlivý Sudca, odmení každé dobro a zlo potrestá. „Boh je láska" (1 Jn 4,8). Sám nás dnes poučil o tom pri stretnutí so ženou -pohankou. Keď vidíme hoci len malý prejav dobrej vôle, urobme všetko preto, aby toto zrno prinieslo mnohonásobnú úrodu. „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, ako že by nám s ním nedaroval všetko!?" (Rim 8,32). Modlime sa za vzrast, upevnenie, nájdenie a získanie viery tak pre seba, ako i svojich drahých. Iste všetci si uvedomujeme význam a potrebu viery pre spásu duší. Zvlášť dnes prosíme Boha, aby aj cez nás mohol osloviť čím viacerých, aby ho našli. Amen.