Meditácia na 15.08.2018
Nanebovzatie Panny Márie | Lk 1, 39-56
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Panna Mária oslovuje i dnes svoje deti
Nanebovzatú Pannu Máriu sme zvykli vidieť obklopenú slnečnou žiarou, na hlave s korunou a v ruke so žezlom. V novších zobrazeniach je bez týchto atribútov. Kto bol v Benátkach, spomenie si na oltár kostola Santa Maria Gloriosa dei Frari, kde je obraz od Assumpta Tiziana Vecelliho (1477-1576, obraz maľoval v rokoch 1516-1518). Podobných obrazov je aj v našom okolí viac. Obrazy obracajú našu myseľ k tej, ktorá o sebe povedala: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi“ (Lk 1,46-47). Veríme, že naša spása je v Kristovi, a tak právom s vierou pozeráme k jeho počatiu, vteleniu a narodeniu, kedy sa Boh - Logos stáva človekom. Tá, ktorá umožnila, aby sa človek stal Božím synom, je naša Bohorodička a vždy Panna, Panna Mária, ktorá porodila samotného Boha. Toto tajomstvo, keď galilejská žena sa stala Matkou Božou, má pokračovanie a pripomíname si ho dnes. Keď sa Boh rozhodol stvoriť svet, koná sa to stvoriteľským príkazom „Buď“ (Gn 1,3;6;14)! Keď sa Boh rozhodne svet zachrániť, dáva príležitosť ľudstvu v zastúpení v tej chvíli Pannou Máriou, ktorá svojím: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), je akoby zavŕšením Božieho „buď“ pri stvorení. Pokora Panny Márie robí ju “najpodobnejšou“ Bohu. Úcta k Panne Márii nie je folklór či produkt sentimentalizmu, ako to občas počuť. Sama Panna Mária vo svojom chválospeve hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). A z úst archanjela Gabriela počuť slová: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1,28).
Je namieste náležitá úcta k Panne Márii. Je pravdou, že nemáme ani jednu správu o konci jej pozemského života, ktorú by bolo možné považovať za historicky overenú. Rôzne zjavenia patria do inej oblasti, nie však do historických faktov. Už v 5. storočí učený Epifanius hovorí, že Panna Mária mohla po nanebovstúpení Pána Ježiša zomrieť i byť umučená, ale už vtedy hovorí, že oddávna je medzi kresťanmi tradícia a presvedčenie, že sa Panny Márie nedotkol prvý hriech prarodičov, a preto musela byť ušetrená i od niektorých následkov tohto hriechu, ako sú choroba, staroba a smrť. To bolo staré presvedčenie, ale veriacich to nezaväzovalo k tomu, aby to verili, pretože ich k tomu nezaväzovala vieroučná definícia, dogma. Už sv. Ambróz a sv. Augustín vyslovili, že Panna Mária sa počala ináč ako ostatní ľudia. Vieme, že až v roku 1854 pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Na mnohých starých vyobrazeniach zo života Pána Ježiša a tiež zo života prvotnej Cirkvi vidíme Pannu Máriu ako mladú, sviežu, aká bola pri narodení Pána Ježiša. Akoby pre ňu nejestvovalo starnutie. Pravda, chápeme to ako predstavu umelcov a neberieme to doslova, pretože umelci chceli pretlmočiť do výtvarného jazyka istú teologickú výpoveď. Medzi vrcholné diela tohto zamerania bezpochyby patrí aj mramorová pieta Michelangela Buonarottiho (1475-1564), ktorú obdivujeme v Bazilike sv. Petra v Ríme . Už v 6. storočí máme správu o podivnej smrti Panny Márie z úst zbožných mníchov, čo svätopisci nikdy nezaznamenali. Podľa starej tradície Panna Mária zomrela, ale po smrti bola vzkriesená, podľa iných bolo jej mŕtve telo anjelmi prenesené do pozemského raja. Mária sa tak stala novou Evou. Takto o tom píše na východe Joann zo Solúna (610-649), Ján z Damašku či Andrej z Kréty. Tak na východe už v 6. storočí je sviatok Zosnutia Panny Márie jedným z dvanástich hlavných sviatkov. Z tej doby sa zachovali správy, že zobrazenie usnutia Panny Márie bolo v kostoloch veľmi rozšírené. Na západe zobrazenie usnutia Panny Márie sa rozšírilo v stredoveku. Deň smrti Panny Márie bol stanovený na 15. august, pretože ešte pred Efezským koncilom r. 431, kedy dali Panne Márii titul Bohorodička, bol tento sviatok známy. V Knihe múdrosti čítame: „Závisťou diabla však prišla na svet smrť, skúsia ho tí, čo sú korisťou jeho“ (Múd 2,24). Smrť okúsia len tí, ktorí patrili svetu, a tak niet divu, že už starý liturgický text o Panne Márii píše, že bola vzatá na nebesia. Dlhú históriu tohto sviatku ukončil pápež Pius XII. konštitúciou Munificentissimus Deus z 1. novembra 1950, ktorý vyhlásil za článok viery učenie o nanebovzatí Panny Márie. Je potrebné povedať, že obsah náuky treba chápať predovšetkým teologicky, nie iba fundamentalisticky. (podľa Kat. týdeníka č. 32, 11. 8. 1966, s.7) Nanebovzatie Panny Márie je teda článok našej viery.
Panna Mária po dovŕšení svojho pozemského života bola vzatá do nebeskej slávy s telom i dušou. Uvedomujeme si, že Mária na rozdiel od iných kresťanov, ktorí zomierajú v sláve Božej milosti, bola vzatá do nebeskej slávy aj so svojím telom. Ide o tisícročnú vieru zvýraznenú aj dlhou tradíciou v oblasti rôzneho umenia, ktoré predstavuje Pannu Máriu, ako vchádza do nebeskej slávy. Článok viery o nanebovzatí Panny Márie zdôrazňuje skutočnosť, že telo Panny Márie bolo oslávené po smrti. Zatiaľ čo v prípade ostatných ľudí sa vzkriesenie tela uskutoční na konci vekov, telo Bohorodičky bolo oslávené prv pre jej mimoriadne výsady. V dogme z 1. novembra 1950 pápež Pius XII. nepoužil výraz “vzkriesenie“. Na východe je myšlienka, že Panna Mária nezomrela, ale usnula; v dogme je učenie, že bola vzatá do neba s telom i dušou. Odmietame akúkoľvek pochybnosť o tomto učení a veríme v to, čo je nám k vereniu predložené. I keď Nový zákon nehovorí priamo o nanebovzatí Panny Márie, predsa mu dáva základ, pretože zdôrazňuje dokonalé spojenie Najsvätejšej Panny s poslaním Pána Ježiša. Toto spojenie, ktoré sa prejavuje už od zázračného počatia Spasiteľa, v účasti Matky na poslaní Syna, ale predovšetkým v pridružení k vykupiteľskej obete, nemôže vylúčiť pokračovanie i po smrti. Dokonale spojená k životu a k vykupiteľskému dielu Ježiša Krista, Panna Mária má podiel aj na jeho nebeskej sláve s dušou i telom. Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1997 zdôraznil tento článok viery vo svojej katechéze na generálnej audiencii. Pripomíname si to aj preto, že sa ozvali hlasy, že budú nové mariánske dogmy. Jedná sa o učení, že Panna Mária je Prostrednica a Prímluvkyňa. Pre našu orientáciu je potrebné si pripomenúť, že Svätý Otec Ján Pavol II. vymenoval komisiu na prešetrenie týchto žiadostí a komisia dala zápornú odpoveď. Aj Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater (1987) používa slová “spoluvykupiteľka“, ale k vyhláseniu dogmy sa pápež stavia rezervovane. To nám nie je na prekážku uctievať si Pannu Máriu, a často sa k nej obracať o príhovor, nasledovať ju vo svojom živote. Panna Mária, ako sa o tom často sami presviedčame, je našou ochrankyňou.
V histórii Čiech z čias Tridsaťročnej vojny môžeme čítať o vojenskom veliteľovi Ľudvíkovi Radoiutde Souches. Pod jeho velením v roku 1645 pri Brne boli porazení Švédi. Tento veliteľ ako vojak a neveriaci zažil pri jednej rabovačke v Belgicku v ženskom kláštore takúto udalosť: Na koni vošiel do kostola a žiadal od sestier výpalné. Odvtedy nikdy nezabudol na tvár predstavenej sestry, z ktorej vanula sila žien zo Starého zákona a dôstojnosť kráľovnej. Sestra vtedy povedala: „Pane, nemáme už nič, čo by sme vám mohli dať. Svietniky a všetko pozlátené nám už vzali tí, čo tu boli pred vami. Už nemáme nič ani k vlastnému nasýteniu. Ale dáme vám to, čo je nám najdrahšie.“ Pristúpila k oltáru a zložila z neho malú sošku Matky Božej, ktorú si veľmi uctievali a podala mu ju. Vojak sčervenel, rukou siahol po šabli a v prvom momente chcel sestru potrestať za jej opovážlivosť, že mu dáva sochu Panny Márie. Vtedy sestra povedala: „Ste šľachtic a verím, že máte ženu v úcte. Na kolenách vás prosím, majte v úcte túto Matku! Buďte istý, že vám prinesie šťastie. Ona je i vašou Matkou a nikdy neopustí toho, kto sa ku nej utieka a jej dôveruje.“ Ani sám nevedel, prečo sochu neodmietol, prečo rehoľnú sestru neusmrtil, prečo nemal síl uraziť ju.“ Sošku mal roky pri sebe a v ušiach mu zneli slová rehoľnej sestry: „Ona je tiež vašou Matkou!“ Panna Mária viedla jeho životné cesty tak, že pre svoju výbušnú povahu sa dostal na druhú stranu viery. Z nepriateľa sa stal obranca. Z odporcu sa stal ten, čo miluje. História mesta Brna naň spomína v dobrom.
A či niečo podobné sa nestáva aj dnes? Koľko milostí Panna Mária Nanebovzatá vyprosuje aj nám. Naša nevera, hriešny život… a ona sa prihovára za nás, prosí za nás a my často priam rukolapne cítime jej silný príhovor u Syna. Za vernosť Bohu bola vzatá s dušou a telom do neba; prosme, aby sme spolupracovali s milosťami, ktorých sa nám dostáva, a tak si zaslúžili odmenu byť v jej blízkosti v Božom kráľovstve. Na obrazoch znázorňujúcich nanebovzatie vidíme Pannu Máriu s otvorenou náručou, akoby nám naznačovala, že aj my máme pripravené miesto v nebi u Otca, ako to povedal jej Syn pred svojím nanebovstúpením, že nám ide pripraviť miesto, aby sme po smrti boli tam, kde on odchádza. Táto veľká myšlienka nech dnes dostáva novú silu v našich životoch: nasledovať Pannu Máriu. Amen