Meditácia na 02.09.2018
22. nedeľa v Cezročnom období | Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23
K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“
Čo je viac: právo Božie alebo ľudská tradícia?
Prvý pohľad na vec alebo osobu, či udalosť nemusí byť správny. Nikto z nás nemá patent na neomylnosť. Mýliť sa môže i skupina ľudí. V kolektíve sa diskutovalo o tom, v akom jazyku sa modlitba najviac páči Bohu. Jedni zastávali stanovisko, že v jazyku latinskom, lebo je úradným jazykom Cirkvi, ďalší tvrdili, že zaiste v jazyku, v akom hovoril Pán Ježia, teda v reči hebrejskej, aramejčine. Našiel sa i taký, ktorý zastával stanovisko, že po slovensky, pretože v tomto jazyku môže vyjadriť svoje myšlienky, priania, ťažkosti a môže prejaviť dôveru. Kde je pravda? Pravda je taká, že nezáleží, v akom jazyku sa modlíme, ale rozhodujúce je naše vnútro, s akým sa obraciame k Bohu. Dnešné evanjelium uvádza do pohybu tento problém. Čo je vážnejšie: staré, vzaté už z doznievajúcej tradície obradných predpisov, alebo či sú to večne živé, stále aktuálne slová Pána Ježiša? Čo sa viac páči Bohu: naša vonkajšia stránka ako sa modlíme, alebo modlitba, ktorá vychádza zo srdečného a čistého ľudského srdca? Preto Pán Ježiš hovorí farizejom a zákonníkom: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov" (Mk 7,6-8). Pán Ježiš ostro a rázne odsudzuje každý formalizmus a pokrytectvo vo viere farizejov. Tradícia je podľa Pána Ježiša dobrá, ale len dovtedy, pokiaľ neskostnatie a keď sa nekoná len pre oči. Podľa Pána Ježiša nerozhoduje to, či sa niekto modlí s čistými, alebo s nečistými rukami. U neho rozhoduje to, či sa modlí s čistým srdcom! Prepiata, nezmyselná a neodôvodnená zbožnosť farizejov robila židovskú vieru ťažkou a veru, neraz až neuskutočniteľnou. Presviedča nás o tom postava človeka z evanjelia, ktorý prišiel za Ježišom a položil mu otázku: Aké je najväčšie prikázanie?
Pretože Židia vo svojom rozumkárení vymysleli 200 nových prikázaní a viac ako 300 zákazov o tom, čo sa nesmie, nik nebol schopný tieto príkazy a zákazy uskutočniť. Preto povedal Žid Ježišovi: "Pane, ja všetky tieto príkazy si nezapamätám a nemôžem ich ani splniť; chcem však žiť pobožne. Povedz mi preto, ktoré je prvé a najväčšie prikázanie a ja ho budem vo svojom živote plniť." Ten človek chce byť skutočne zbožným. Vieme, ako odpovedal Pán Ježiš na túto otázku. Povedal mu, že nad všetky príkazy a zákazy je najpotrebnejšia láska. Uskutočňuj ju a budeš spasený. Teda nie vonkajšok, taká či onaká poloha, ale o pravovernosti zbožnosti rozhoduje vnútro človeka. Je možné prehnane zbožne spínať ruky, prevracať oči, môže sa navonok hrať divadlo a naša modlitba nenájde vyslyšanie, nebude sa páčiť Bohu. Bude to zbožnosť "perí" a nie zbožnosť "srdca". O takejto zbožnosti pier povedal Pán Ježiš farizejom slová: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa" (Mt 15,8). Každá naša modlitba, ak má byť vypočutá, musí byť modlitbou srdca a nielen perí. Ale akého srdca? Tento problém vysvetľuje Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu. Hovorí farizejom, že z vnútra človeka, z ľudského srdca, tu si musíme pripomenúť, že semiti považovali srdce za stredisko zmýšľania človeka, z ktorého pochádzajú: zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstva, chamtivosť, zlomyseľnosť, lesť, necudnosť, závisť, osočovanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú z vnútra človeka a poškvrňujú človeka. Sú tu vypočítané hriechy, ktoré sa vyskytujú v živote človeka. Ježiš žiada, aby toto všetko bolo odstránené z nášho života, z našich slabostí a vtedy môžeme nastúpiť na cestu priateľstva s Bohom. Inými slovami povedané, musíme pracovať na vyčistení svojho vnútra.
Evanjelium môžeme chápať aj ako naše oslovenie Ježišom, aby sme nastúpili k práci na sebe samých. A to musí byť predovšetkým práca veľmi zásadová a pritom musíme byť vytrvalí. Za jeden deň, za jeden mesiac alebo jedným Zdravasom nám Boh nedá plnú dokonalosť. Ovocie našej práce sa až časom začne ukazovať a najmä na konci nášho života, preto sa nesmieme dať odradiť čiastočnými neúspechmi. Na ceste dokonalosti platí zásada, že musíme často začínať odznova. Neplatí to, čo bolo včera, ale rozhoduje to, čo chceme a je teraz. Je teraz a bude zajtra moje srdce čisté? Toto je otázka, ktorú by sme si mali často klásť. Naše srdce bude čisté, keď si ho budeme často čistiť ľútosťou a konaním dobrovoľného pokánia. V tom zmysle znejú slová Pána Ježiša aj v dnešnom evanjeliu, keď hovorí, že nestačí očista rúk pred liturgickými úkonmi, ale rozhoduje, ako sme si umyli svoje srdce pokáním. Farizeji nechceli vidieť to druhé umývanie, a preto zahnali seba i svojich prívržencov do úzkych uličiek už dávno doznených tradícií, z ktorých ani oni sami, ani ich rodáci nemohli vyjsť. Neboli by sa z toho dostali, keby im nebol Pán Ježiš ukázal jasnú cestu, neodhalil ich mylný smer, bludný život viery. Môžeme to povedať slovami samého Pána Ježiša, že preciedzali komára a prehĺtali ťavu. Zapodievali sa maličkosťami, a bytostne potrebné veci nebrali vážne. Istota v kresťanskom živote je predovšetkým v Božej láske a láske k človeku. Zamyslime sa v tejto chvíli nad tým, ako prežívame svätú omšu. Sme na nej účastní len preto, že je to zvyk, aby sme splnili cirkevný príkaz, alebo je to skutočne túžba po stretnutí s Bohom? Chápeme, že učenie Krista je nám dnes viac osožné a potrebné ako kedykoľvek predtým? Najlepšie by bolo, keby naša účasť na svätej omši bola naplnená túžbou - aspoň chvíľu byť s Ježišom a toto by nás malo posilniť i do ďalších dní týždňa. Amen.