Meditácia na 13.09.2018
Štvrtok 23. týždňa v Cezročnom období | Lk 6, 27-38
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“
Čnosťou milosrdenstva proti hnevu
Nestačí poznať čnosť milosrdenstva, ale vedieť ju i uplatniť. Neraz sme svedkami slov: V živote sa s tebou nik nebude hrať, musíš sa naučiť bojovať, biť sa, vrátiť úder, urážku... Keď nereaguješ na provokácie do bitky, si považovaný za slabocha.“ Natíska sa otázka: Ježiš je slaboch? Prečo? Čítajme dnešné evanjelium. „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás potupujú...“ (Lk 6, 27). Ježiš hovorí o milosrdenstve. Učí opak tomu, čo učí diabol. Ježiš učením o láske zvíťazil, aj keď to často v praxi vyzerá opačne. Aj napriek tomu Ježiš hovorí o nezištnosti. Odporúča skutky lásky „a nič za to nečakajte“ (Lk 6,35). Ježišova nezištnosť je najvyšším argumentom, ktorý je dobrý aj k nevďačným a zlým. Pripomína nám, že sme synmi Najvyššieho, ktorý je Láska. Ježiš o láske nielen kázal, ale „miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).
Ježiš aj vysvetľuje, prečo jeho priatelia si majú takto počínať. „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6,37-38). Ak je pohnútkou lásky viera, vtedy hovoríme o nadprirodzenej láske. O ničom sa nediskutuje tak ako o prikázaní lásky. Milovať aj nepriateľov je znamením kresťanskej etiky, ktorá je pozitívna. Platí predsa medzi nasledovníkmi Ježiša: „Robte druhým to, čo chcete, aby druhí robili vám“. Toto pravidlo mnohí aj prekrúcajú: „Čo nechceš, aby tebe iní robili, nerob to ani ty iným“ (napr. stoici, či Konfucius). Podstatou kresťanského správania je, že pozostáva nielen vo vyhýbaní sa zlým, ale v aktívnom konaní dobra. Keď konáme dobro, nemáme sa prirovnávať k iným, ale v láske nasledujme Boha. On miluje všetkých: svätca i hriešnika, miluje márnotratného i verného syna. Ježiš prikazuje milovať i nepriateľov. Ježišova láska k nám nesmie zostať v nás, ale cez nás musí ísť ďalej, k druhým ľuďom a teda aj k nepriateľom. Náš blížny je predsa náš brat. Sv. Augustín nám pripomína: „Koľkokrát sme mysleli, že nenávidíme nepriateľa, nenávideli sme brata.“ Ježiš nehovorí o tom, čo by mali robiť druhí, ale „vám hovorím, ktorí ma počúvate“ (Lk 6,27).
Chceme predsa patriť do Božieho kráľovstva a tu je vážny pokyn, ako postupovať. Kto túži vstúpiť do Božieho kráľovstva, má byť “svetlom, soľou, sieťou, kvasom“ a nie sudcom, vrahom, neprajníkom brata. A pretože po dedičnom hriechu oslabla naša vôľa a rozum sa zatemnil, Ježiš prišiel, aby nám pripomenul povinnosť pracovať na svojej spáse. Zúčastňujeme sa na Kristovej obete na kríži. S čím rátal Pán Ježiš, s akou vďačnosťou z našej strany, keď dal za nás život? Vysvetľuje sám Ježiš. Sme vyzvaní k “novej spravodlivosti“. Ježiš od nás očakáva zviditeľniť jeho učenie v našom živote. Presviedčame sa, že tak ako Ježiš radí nám, tak Boh koná s nami. Počuť hlasy: Kam by sme došli, keby sme Ježišove slová brali doslovne? Nesúdiť, neodsudzovať, odpúšťať? Treba si uvedomiť nebezpečenstvo, že svet nepochopí Ježišove slová. Predsa už dvetisíc rokov sa to dnešné evanjelium hlása. To, že ho nepraktizujeme, je na škodu spoločnosti a na škodu každého človeka. A nie aj na večné zatratenie? Už prorok Izaiáš píše o “novej zemi“, v ktorej predstavuje, že vlk bude bývať s baránkom a leopard s kozliatkom, teliatko i leva bude zavracať drobný chlapček (porov. Iz 11,6n). Slová nestačia. Dôležitý je skutok. Francúzsky spisovateľ J. Dorsta v knihe Sila života so živým nadšením bráni hmyz proti ľuďom, ktorí sú nepriateľmi prírody. A zároveň útočí proti tým, ktorí chránia život nenarodených detí. Je zástancom lariev hmyzu; chce, aby v prírode lietali motýle a odsudzuje na smrť nenarodených ľudí. Camus prípomína: „Baktérie nenávisti sú stále živé.“ A nenávisť už napĺňa srdcia detí. Keď sa vracal istý kňaz z cintorína, chcel potešiť chlapcov, ktorí sa vracali z pohrebu vlastného otca. Oni však boli šťastní. Keď sa ich pýtal, čo je príčinou ich radosti, odpovedali, že je to smrť ich otca alkoholika. Vraj, týchto pár dní, čo je otec mŕtvy, je u nich krásne a pokojne.
Ježiš sa obracia na každého človeka, aby svoj život prežil aj na obohatenie iných. Od ľudí získaš to, čo im dopraješ. Keď iných nenávidíš, budeš nenávidený. Keď preklínaš, budeš prekliaty. Keď však miluješ, budeš milovaný. Pomôž a pomôžu aj tebe.
Mikuláš z Flüe (1417 - 1487) bol Švajčiar, otec desiatich detí. Po smrti manželky, keď deti dospeli, utiahol sa na starosť do pustovne. Jeden z diktátorov Švajčiarska prišiel za ním s prosbou o radu. Nemohol sa zhodnúť so svojím protivníkom. Mikuláš ho poprosil, aby urobil uzol na jeho opasku. Potom mu dal do rúk jeden koniec šnúry a sám silne držal v rukách druhý koniec a prikázal, aby povraz rozviazal. Po chvíli diktátor poznamenal, že to nedokáže nik, iba ak jeden z nich pustí svoj koniec opaska, šnúry. Vtedy pustovník povedal: „A toto je moja rada. Jeden z vás musíte ustúpiť, aby nastala medzi vami svornosť. Vtedy rozpletiete uzol sporov a roztržiek medzi sebou.“ (Bendyk, M.: Žiť evanjelium. Krakov, 1997, s. 128).
Evanjelium dáva návod aj nám, ako nájsť medzi nami pokoj, súlad. Aj vo svojom okolí si môžeme všimnúť ľudí, ktorí takto dokážu žiť šťastne. Je to umenie života. Nájdeme aj odpovede na Ježišove otázky: „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu“ (Lk 6,32)? „Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu“ (Lk 6,33)? Pri odpovediach nachádzame zlaté pravidlo umenia šťastne žiť. „Buďte milosrdní... nesúďte... neodsudzujte... odpúšťajte... dávajte...“ (Lk 6,36-38). Či nedostaneme od ľudí to, čo im dávame? Za nenávisť, nenávisť. Za urážku, urážku. Ale keď sme si osvojili Ježišove učenie, urážka, nenávisť sa zmenia na poklad, pokoj. Je známe, že keď je had štrkáč obkolesený, stane sa takým hnevlivým, že od zlosti hryzie sám seba. A práve preto predchádzajme hnevom, zlosti, ktorá škodí najmä tým, čo sa hnevajú a zlostia. Lekári často konštatujú, že veľa ľudí si spôsobuje svoje choroby svojou zlosťou či nenávisťou. A či Ježiš nechce naše zdravie duše i tela? Nedajme sa pomýliť, zviesť, naopak. Modlitba, práca na sebe, sebaovládanie iste prinesie viac radosti a šťastia. Amen.