Meditácia na 01.10.2018
Pondelok 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 9, 46-50
Učeníkom napadla myšlienka, kto z nich je väčší. Ale Ježiš poznal zmýšľanie ich srdca, vzal dieťa, postavil ho vedľa seba a povedal im: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký.“ Vtedy povedal Ján: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš mu vravel: „Nebráňte mu, lebo kto nie je proti vám, je za vás!“
Kto je skutočne veľký?
Nie bez príčiny Pán Ježiš, keď hovorí o tom, kto je skutočne veľký, používa obraz dieťaťa. Nikto sa veľkým nerodí. Do svojej veľkosti musí človek dorásť, rýchlejšie či pomalšie, ale postupne dorastať. Pozrime sa na dieťa, ktoré je oživené túžbou po vzraste, dorastaní: sníva, aby bolo konečne dospelým, silným, samostatným. A túto túžbu po vzraste má si človek - ako dieťa - po celý život zachovať v srdci. Človek, keď dosiahne plnoletosť, ba dokonca aj skôr, si myslí, že proces jeho dorastania sa už skončil; myslí si, s veľkou škodou pre seba, že už všetko vie, že „zjedol všetku múdrosť", že ho už nikto nič nebude učiť. A zatiaľ až do smrti sa má tento človek duchovne rozvíjať, má dorastať jeho viera a nádej, jeho trpezlivosť, jeho POKORA, jeho zdržanlivosť, jeho láska, pochopenie druhých a všetky iné čnosti; má tiež vzrastať jeho túžba po získaní tých čností, čiže tá detská túžba dorastať do plnej zrelosti. Vďaka tejto túžbe človek dosiahne tú veľkosť, ku ktorej je povolaný.
Tak teda to „detstvo", ku ktorému nás Pán Ježiš nejedenkrát vyzýva, nemá nič spoločné s infantilnou neschopnosťou. Podstatou je, aby sme mali srdce dieťaťa - ale nie rozum dieťaťa; rozum má byť zrelý, čiže rozum s pocitom zodpovednosti za Božie kráľovstvo, ktoré naším pôsobením má vzrastať v nás a skrze nás, vzrastať od maličkého zrnka k okázalej veľkosti. Amen.