Meditácia na 03.10.2018
Streda 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 9, 57-62
Ako Ježiš a jeho učeníci šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
K čomu sme povolaní?
Sú nám predstavené určité zaujímavé povolania. Každý z nás je povolaný predovšetkým k životu, v takom či inom stave. Ale toto povolanie nebolo jednorázovým aktom. Toto povolanie sa opakuje denne a každú chvíľu, usmerňuje nás pre čoraz novšie úlohy a úrady. A – uvedomme si – v tom našom každodennom povolaní počujeme jasné posúrenie; Pán Ježiš hovorí: Choď a zvestuj Božie kráľovstvo! Choď, hneď choď! Zatiaľ u tých povolaných vidno otáľanie a obzeranie sa naspäť: samozrejme, pôjdem, ale predtým ešte musím urobiť to a ono. Pán Ježiš však hovorí jasne: Nechaj to! Nechaj aj pochovávanie mŕtvych, nechaj rozlúčku atď. Denne teda počujeme túto výzvu: „choď!" Choď a pomôž, poteš, poraď, vybav to i tamto – lebo pre niekoho tento tvoj skutok môže byť záchranou, ktorá prichádza v poslednej chvíli a otáľaním možno prepásť aj dôležitú vec a stratiť tak veľkú šancu, alebo tú šancu odmietnuť. Tým, čo nás ženie – je, samozrejme, láska. Kristova láska nás ženie (por. 2 Kor 5, 14).
Ako možno dosiahnuť tento druh lásky? Netreba ju až tak veľmi dosahovať, lebo ona je v nás. Len čaká na príležitosť, aby sa prejavila. Všetko, k čomu nás vyzýva hlas povinností, hlas svedomia, hlas dobrého vnuknutia – je hlásaním a budovaním Božieho kráľovstva. A teda choď a zvestuj Božie kráľovstvo... (lebo) kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.