Meditácia na 12.10.2018
Piatok 27. týždňa v Cezročnom období | Lk 11, 15-26
Keď Ježiš vyhnal zlého ducha, niektorí zo zástupu hovorili: „Mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov.“ Iní žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. Ale on poznal ich myšlienky a povedal im: „Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a dom na dom sa zrúti. Ak je aj satan vnútorne rozdelený, akože obstojí jeho kráľovstvo? Vy hovoríte, že ja mocou Belzebula vyháňam zlých duchov. No ak ja vyháňam zlých duchov mocou Belzebula, čou mocou ich vyháňajú vaši synovia? Preto oni budú vašimi sudcami. Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo. Keď silný ozbrojený človek stráži svoj dvor, jeho majetok je v bezpečí. Ale keď ho prepadne silnejší ako on, premôže ho, vezme mu zbrane, na ktoré sa spoliehal, a korisť rozdelí. Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje. Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok. Ale keď nenájde, povie si: ‚Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.‘ Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.“
Smiešna je neopodstatnená kritika
Hovorili: Mocou... Kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov. Vieme, že najťažšie je brániť sa pred hlúpymi obvineniami. Pán Ježiš, keď sa podujíma na takúto obranu, bráni nie natoľko seba, ako chce skôr predísť pohoršeniu. Ale musíme sa brániť my, keď nás urážajú falošné mienky, ktoré sa týkajú nás?
Predovšetkým tieto mienky nespôsobujú nám žiadnu veľkú krivdu. To, čo ľudia v nás kritizujú – to veľmi často nie sme my, ale ľudské predstavy o nás. Ľudia si predstavujú, že sme takí alebo onakí; to oni vytvárajú náš obraz a dávajú nám rôzne nálepky, upodozrievajú nás primerane svojim predstavám. A akí skutočne sme – to vieme najlepšie my sami. Nikto nás nechváli – ani nás neodmieta; chváli alebo odmieta len to, čím sme podľa jeho mienky. Keď sa príliš zaoberáme tým, čo si o nás ľudia myslia – staneme sa od nich závislí, ba čo horšie: staneme sa ich otrokmi; usilujeme sa im prispôsobiť, získať ich pre seba, bojíme sa, aby nás nevysmiali, sme smutní, že nás nechvália, nedoceňujú atď. Takto sme fakticky ich otrokmi, otrokmi toho, čo si myslia a čo povedia. Ale či kvôli tomu, čo o nás hovoria, staneme sa inými, než v skutočnosti sme? Ak nás majú za múdrych – sme preto aspoň trochu múdrejší? A naopak: ak nás majú za hlúpych – staneme sa preto hlúpejšími?
Je dobré si zapamätať slová sv. Augustína: Nech hovoria o mne, čo chcú: som kým som, ani väčším, keď ma chvália, ani menším, keď ma hania. S tou závislosťou od ľudskej mienky sa spája tiež snaha prispôsobiť sa iným; porovnávame sa s inými, aby sme sa božechráň, neodklonili od módy, ktorá vládne. Ale takéto porovnávanie sa s druhými tiež nie vždy je pre nás dobré: môžeme sa vtedy stať márnomyseľnými alebo zatrpknutými; pretože vždy sa nájdu horší, alebo lepší ako my. Jeden spôsob je najúčinnejší na ľudské mienky a súdy, či už krivdiace, či pochvalné: odpovedať na tieto súdy pravdou svojho života.
YT | GTV | Priatelia, myslime - aj po 3 mesiacoch - v modlitbách na otca Ľubomíra...