Meditácia na 16.10.2018
Utorok 28. týždňa v Cezročnom období | Lk 11, 37-41
Keď sa schádzali zástupy, začal Ježiš hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn člo tu je niekto väčší ako Šalamún. Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie a tu je predsa niekto väčší ako Jonáš.“
Toto pokolenie znamenie nedostane
Niekto môže nemilo pociťovať tu opísanú situáciu: Pán Ježiš, pozvaný na obed - ako hosť sa správa veľmi nezdvorilo: sotva si sadol, vyčíta domácemu pánovi lúpež a neprávosť. Dotkli sa ho však, a išlo o vec celkom zásadnú: to, čo je pravou nábožnosťou, a čo ňou nie je. Pravá nábožnosť nie je čímsi ľahkým. Ako poukazuje samotné slovo, nábožnosť znamená, že sa myslí ako Boh a koná ako Boh. A ako Boh, to znamená zhodne s Božou vôľou, s Božím plánom a s naším životným povolaním. Farizejská nábožnosť – to by bolo zachovávanie len vonkajších formúl a gest: každodenná modlitba, nedeľná (možno aj denná) prítomnosť v kostole, mesačná spoveď, eventuálne ešte iné vonkajšie, konvenčné znaky a praktiky. Avšak obmedzujúc nábožnosť len na tieto zaužívané znaky, možno sa stať jednoducho bezpečným „spotrebiteľom nábožnosti" a odpočívať vo svojej nábožnosti ako v pohodlnej posteli (z ktorej človek „nerád vstáva").
Pán Ježiš hovorí: Vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti. Vnútro – a teda aj to, čo druhí v nás nemôžu vidieť ani kritizovať, ako pocit lakomstva, závisti, zmyselnosti alebo nežičlivosti. Aká je to ťažká nábožnosť a aké je to vzdialené od toho škrupulózneho umývania rúk a čiaš, od tých nábožných gest (ale len gest), na ktoré sme si zvykli. Nejeden človek ako farizej dáva Bohu maličkosti, ktoré Boh nežiada – miesto toho, aby mu dal celú bytosť: v myšlienkach, slovách a skutkoch.