Meditácia na 19.10.2018
Piatok 28. týždňa v Cezročnom období | Lk 12, 1-7
Ježiša obstúpili také zástupy, že skoro jeden po druhom šliapali. On začal hovoriť najprv svojim učeníkom: „Chráňte sa kvasu farizejov, čiže pokrytectva. Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech. Vám, svojim priateľom, hovorím: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohoto sa bojte! Nepredáva sa päť vrabcov za dva haliere? A Boh ani na jedného z nich nezabudne. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov!“
Prečo sa nemáme báť?
Dvakrát nás Pán Ježiš uspokojuje: Nebojte sa. Prečo sa nemáme báť? Lebo nikto nie je zabudnutý v Božích očiach, spočítané sú všetky vrabce a všetky vlasy na hlavách ľudí. Je celkom pochopiteľné, že Boh neopúšťa svoje stvorenie, pretože celé dielo božského stvorenia by vtedy nemalo zmysel. Tú bdelú a neustálu Božiu starostlivosť nazývame Prozreteľnosťou. My radi veríme v Prozreteľnosť vtedy, keď vychádzame z nebezpečenstiev bez rán. A takých prípadov je oveľa viac, než si to uvedomujeme, možno sa o nich ani nikdy nedozvieme. Ale máme výhrady voči Prozreteľnosti, keď nás postihuje zlo, v takej či onakej podobe. Ale fakt, že – ako sa to hovorí – nie je nič zlé, čo by nevyšlo na dobré, má nás utvrdiť v presvedčení o zázračnom fungovaní Prozreteľnosti napriek všetkému. Ľudia slabej viery mudrujú o akomsi „predurčení", ktoré nemá právo obísť človeka. A predsa, nie nejaká slepá a osudová sila, ale múdry Boží plán nakoniec spriada zamotané nite do logického a pekného obrazu. Ale či predsa, nezávisle od Božej múdrosti, jeho láska by nemohla akosi zneškodniť, či vôbec prekaziť toľko zlých skutkov zločincov všetkého druhu? Ale to nemôžeme žiadať, pretože Boh je ako ten hrnčiar, ktorý pracuje uprostred blata (N. Kazantzakis). Nechápeme veľa smutných tajomstiev; ale všetko, čo vidíme na tomto svete dobrého, núti nás, aby sme dôverovali Prozreteľnosti v probléme zla, ktorý nikdy celkom nepochopíme (aspoň v časnom živote). Ale žiadne zlo nie je natoľko silné, aby muselo človeka rozdrviť. Koľko je v živote situácií zdanlivo beznádejných, z ktorých vôbec nevidno východiska, a vtedy neočakávane zasahuje Boh a vytvorí takú situáciu, v ktorej jednoducho musíme konať tak, a nie inak, a to je východisko. Treba teda trpezlivo a s dôverou čakať na taký Boží zásah. Prozreteľnosť sa názorne zobrazuje ako oko v trojuholníku (v trojuholníku troch božských osôb). Dnešný človek si zapaľuje jedno oko: červené oko televízora; zaslepuje to oko bezmyšlienkovite, treba – či netreba; to je pre neho to „bdelé" oko. Rozhodne je bezpečnejšie dôverovať tomu Oku, ktoré skutočne bdie nad nami a v nás. Oživení tou dôverou sa modlíme slovami žalmu: Vodí ma (Boh) po správnych chodníkoch... I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou (Ž 23, 3-4).