Meditácia na 03.11.2018
Sobota 30. týždňa v Cezročnom období | Lk 14, 1. 7-11
V istú sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Tragédiou novodobého ľudstva je, že mu chýba srdce
O mnohých tragédiách nášho sveta a našej doby sa stále hovorí a píše veľmi často vznešenými slovami, ba dokonca bombastickými; o mnohých tragédiách my sami najlepšie vieme z vlastných zážitkov. Zopakujme však ešte raz to, čo znie ako otrepaná fráza, že najväčšou tragédiou novodobého ľudstva je, že mu chýba srdce (K. Brandys). Stalo sa ľahostajným na tragédie súčasného technokrata. Ale chýbajúce srdce v prostredí ľudí, údajne nábožných - ako vidíme, bolo známe aj v Kristových časoch. A teda stojí pred Pánom Ježišom v sobotu ten biedny chorý na vodnatieľku - a Pán Ježiš sa obracia na skupinu nábožných s otázkou: či Slobodno uzdravovať v deň sviatočného odpočinku? A tí nábožní zákonodarcovia nenachádzajú odpoveď, hoci Pán Ježiš používa celkom silný argument.
Či aj pre nás v niektorých prípadoch nie je dôležitejší nejaký skutok nábožnosti, než skutok lásky k blížnemu? Skutok nábožnosti takej či onakej môže byť bezpochyby ľahší a príjemnejší ako návšteva v nemocnici. Ale je to príležitosť, aby sme skontrolovali úprimnosť našej lásky k blížnemu. Či táto láska nie je skôr utajeným egoizmom: milujeme určité osoby, pretože jednoducho je nám milo sa s nimi porozprávať a bezstarostne stráviť čas, lebo oni nás chápu, lebo oni nám prikývnu a v nejednom pochvália, a v nejednom i konkrétne pomôžu; v každom prípade nič od nás neočakávajú! Buďme teda úprimní: milujeme seba a nie ich, milujeme seba v nich. Ak však ten náš milý blížny sa ocitne v situácii vola, ktorý spadol do studne: niečo potrebuje, je chorý, utrápený, bezradný - ponáhľame sa, aby sme ho z tej studne vytiahli? V tomto evanjeliu je reč o sviatočnom dni. Práve nedeľa je takým dňom, keď môžeme odísť od domácich povinností, aby sme sa trochu zaoberali blížnym, pohrúženým v nejakom nešťastí: porozprávať sa o jeho starostiach (nie o svojich!), navštíviť v chorobe, napísať list... A my, so svojimi problémami, môžeme nielen vo svätý deň, ale aj vo všedný, zastaviť sa tu pred Kristom, aby aj nás dotkol a uzdravil.