Meditácia na 08.11.2018
Štvrtok 31. týždňa v Cezročnom období | Lk 15, 1-10
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.‘ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“
Nájsť, pestovať a budovať v sebe ľudskosť
Stratená ovca či drachma je len obrazom straty bez porovnania žalostnejšou, akou je stratený človek. Boh dokonca posiela svojho Syna, aby poprehľadával púšť a prales tohto sveta pri hľadaní hoci len jedného strateného človeka. Nás tiež oživuje niekedy šľachetná snaha, aby sme našli niekoho, koho považujeme za zablúdeného - aby sme ho privolali na svoje miesto, privolali ho k poriadku. Hľadáme zablúdeného človeka, ktorý sa stratil v našom blížnom; vtedy sa dramaticky pýtame: aký je to človek? Je to človek? Kdeže sa podelo jeho človečenstvo? Ale keď hľadáme človeka, často ho obídeme. Nenájdeme strateného v niekom človeka, ak nenájdeme človeka najprv v sebe samých, ak sa pri hľadaní riadime hnevom, egoizmom, pýchou, márnomyseľnosťou, lakomstvom, zmyselnosťou - zbytočné je vtedy naše hľadanie, bude to totiž hľadanie seba, a nie druhého človeka; ten druhý človek vždy sa bude nám v takých prípadoch vymykať. Treba predovšetkým hľadať a nájsť seba, nájsť človeka v sebe, nájsť v sebe ľudský postoj, ľudské pochopenie, odpustenie, ľudskú žičlivosť, trpezlivosť, zhovievavosť. Až za takejto podmienky môžeme nájsť niekoho druhého strateného.
Pekne to ktosi povedal: Blahoslavená hodina, v ktorej duša spravodlivého objíme zblúdenú dušu ako sestru a vidí len jej slabosť, jej utrpenie a jej skryté svetlo - a nevidí tiene, aké ona má za sebou; keď ju nájde, raduje sa radosťou, ktorá sa nepodobá žiadnej inej pozemskej radosti. Možnosť nájsť zblúdeného človeka sa otvára zvláštnym spôsobom prostredníctvom eucharistického zjednotenia s Ježišom Kristom, ktorý - ako povedal Ján Pavol II. -je neklamnou cestou k druhému človeku.
"Cítim povinnosť otvoriť myšlienku na takú samozrejmú, a predsa nie samozrejmú problematiku. Viem, ľahšie a príjemnejšie sa číta o radosti, bohatstve, sláve či moci - nehovoriac o tom, čo píše bulvár, ale viem zo svojho kňazského života, že viacerí myslíme aj na vážne hodnoty života, ako je i smrť a zomieranie. Román - v poradí už tretí - som písal v duchu dušičkového týždňa, ktorý vieme prežívať každý po svojom. Preto je dej rozložený do tohto týždňa, ale môže sa čítať kedykoľvek, pretože smrť, naša smrť, je vecou každodennej prípravy, a človek nemusí byť len starší alebo veriaci. Smrť je i nádej, nielen strach, ktorý bráni zastaviť sa a prijať, osvojiť si myšlienku, že i keď zomierajúci končia, vlastne začínajú. Myšlienka z názvu môže zmeniť pohľad na náš vlastný život. Prajem ti, milý čitateľ, pri čítaní tohto románu, aby si si pripomenul, na čo zabúdame - ide pritom o každého z nás." - Ľubomír Stanček -