Meditácia na 18.11.2018
33. nedeľa v Cezročnom období | Mk 13, 24-32
Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba. Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“
Múdro žiť a očakávať posledný deň
Ježišovo posolstvo o konci sveta nás vedie k zamysleniu nad ľudským životom a dejinami ľudstva. Môžeme to prirovnať k hre na schovávačku. Niekto sa schová a iný ho hľadá. Otec alebo mama hľadá syna či dcéru. Keď ho uvidí, vykríkne radosťou, keď odhalí láskavú tvár. V objavovaní a hľadaní tváre v tejto detskej hre je naznačené tajomstvo nášho života. Človek hľadá tvár. Veriaci človek, ktorý úprimne hľadá, nájde za každou vecou, udalosťou či človekom skrytého Boha. Náš Boh je skrytý Boh, necháva sa hľadať, aby sme mali ešte väčšiu radosť zo stretnutia s ním. I človek sa vie skrývať. Skrýva sa za veci tohto sveta, za predstavy, za výhovorky, ale i za roky svojho života; som ešte mladý, som ešte pekná... Je pravdou, že každý sa raz stretne so svojím Bohom. Dôjde k stretnutiu Boha so svojím dieťaťom, človekom. Dôjde ku stretnutiu Boha Sudcu so svojím bratom.
Dôjde k stretnutiu Ježiša s nami, Vykupiteľa s tými, za ktorých zomrel. Tragické by bolo, keby sme odmietali toto stretnutie. Je len na našu škodu, že sa na toto stretnutie nepripravujeme. Aj znamenia na našom tele, znaky rokov, chorôb a podobne máme chápať ako memento, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom Sudcom. To, čo na nás dopúšťa Boh, máme chápať nie ako trest, ale ako dar. Vyhnime sa, bráňme sa, neprijímajme napríklad starobu alebo chorobu ako trest, ale ako dar. Náš pohľad na život nech je preniknutý svetlom Ježišovej lásky. Mladí by zvlášť mali mať v úcte starobu tých, ktorí im dali život. Nemali by zabúdať, že raz aj oni budú starí. Aj staroba má svoje čaro, svoje milosti a je neopakovateľná ako mladosť. Boh nás nepovolal len k práci, ale máme pamätať predovšetkým na svoju dušu aj v mladšom veku. Kto zradí Boha v mladom a strednom veku, ten si veľmi, veľmi ťažko získava cestu k Bohu v rokoch staroby a choroby. Nie vždy človek si môže povedať: keď budem na dôchodku, keď budem starý, budem sa viac modliť, chodiť do kostola, pristupovať ku sviatostiam. A kto už aktívne prežíva starobu, nesmie strácať z pamäti, že tí, s ktorými žije, nie sú zlí. Nie každý prejav je prejav nevďaku. Správanie mladších ešte nie je len zlo. Kým príde ten deň a hodina, o ktorej nevie nik, ani anjeli v nebi (porov. Mk 13,32) treba správne konať. Vieme, sú hodnoty života, ktoré keď im venujeme viac pozornosti, stávajú sa obohatením pre nás. Všimnime si niektoré čnosti, ktorými sa môžeme obohatiť: Úsmev: Vieme, že s usmiatou tvárou nielen obveseľujeme svoje okolie, ale stretávame viac radosti. Smutný svätý je len smutný svätý. Láska: Nečakajme len na lásku od iných, ale rozdávajme lásku, milujme a buďme milovaní. „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým“ (Gal 6,10).
A čo príkaz lásky? Vďaka: Je pravdou, že čím je človek starší, tým viac si uvedomuje vďačnosť. Zvlášť v modlitbe voči Bohu. Vďačnosť otvára srdcia ľudí. Pohyb: Príslovie hovorí, že čo sa nehýbe, to zhrdzavie. Staroba to neznamená utiahnuť sa niekde do kúta, ustúpiť iným z cesty, čakať len na smrť. V starobe je múdre vedieť odpočívať v rozumnej činnosti. Koľkí vo svojej starobe objavili nové talenty a angažujú sa vo svojom okolí! Vzdelávanie: Kresťan má byť otvorený pre všetko nové, čo ho učí žiť tak, aby získal večný život. Je čas vedieť klásť otázky sebe i okoliu a dať na ne primeranú a správnu odpoveď. Rozdávanie: S citom a taktom sa podeliť v živote, čo sme sa naučili, zažili, spravili. Je správne, ak každý nový deň berieme ako príležitosť niečo zo seba darovať. Nesprávne si počína ten, ktorý sa uzatvára do seba. Staroba je čas darovať to, na čo som v živote nemal čas, chuť, odvahu či síl. Utrpenie: Bez utrpenia je staroba zriedkavosťou. Áno, k životu patrí aj utrpenie. Keby sme chceli ísť životom bez utrpenia, neboli by sme vlastne ani ľudia. Hovorí sa, že kto sa v starobe ráno zobudí a nič ho nebolí, nech sa nad sebou zamyslí. Kto vie trpieť, vie aj súcitiť s inými. Kto prijíma utrpenie, prijíma Boha. Keď sa človek správne a včas nepripraví na starobu, stáva sa, že prídu aj tragédie. Nik nemá právo vziať si život. Naopak. Ak vieme od Boha prijať veci dobré, je správne, že vieme prijať aj utrpenie. A vzory máme vo svojom okolí: Niektorí šíria ticho dobré meno obce, národa. Iní privádzajú na svet deti, ako dar od Boha i napriek tomu, že je to dvanáste, deviate... Iná sa stará o ležiaceho muža verne devätnásť rokov. Ďalší sa stará o priateľa a učí ho chodiť, jesť, dáva mu silu žiť. Iní učia deti a milujú ich ako vlastné. Ďalší si nájde čas a o tom všetkom píše pre budúce pokolenia. Podobní sú svätému Pimenovi Veľkému (+440), od ktorého si niekto pýtal radu: „Prečo stále súdim svojich bratov?“ A starec mu odpovedal: „Preto, že si doteraz nepoznal seba samého.
Lebo kto poznal samého seba, už nevidí chyby svojich bratov.“ Všetci sme vyzvaní čestne, zodpovedne pracovať tam, kde nás chce mať Ježiš, aby sme sa neocitli v situácii: Pred Boží súd predstúpil istý človek a dobrosrdečne vyznáva: „Pozri, Pane, zachovával som všetky tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú nespravodlivosť, nijaký zločin. Pane, moje ruky sú čisté.“ „To je pravda, ale, žiaľ, sú i prázdne,“ odpovedal Najvyšší Sudca. Dnešná nedeľa nám pripomína, že je správne, keď náš život dá sa prirovnať k neustálemu volaniu: Príď, náš Pán! My sa netrápime počítaním, kedy máš prísť. Žijeme tak, aby sme boli stále pripravení, či o polnoci, či nad ránom, či počas dňa. Žijeme ako v predsieni či v tieni večnosti, nemáme dôvod na hystériu, ale na milosrdenstvo. Veríme, že druhý príchod bude iný, ako bol v Betleheme. Vtedy prišiel ako neznámy. Teraz ho očakávame, že príde s božskou mocou, aby prevzal kráľovstvo nad tými, ktorí prijali pozvanie a pracovali na výstavbe jeho kráľovstva. Myšlienka na Kristov príchod u verných vyvoláva radosť a útechu, že budú spoludedičmi Božieho kráľovstva. A tak ešte dnes sa chceme pripodobniť moreplavcovi, o ktorom Žigmund Freud, tvorca psychoanalýzy, píše v novele, že máme byť stále pripravení. Námorník sa ocitne na ostrove niekde pri rovníku. Prekvapilo ho správanie miestnych domorodcov, ktorí ho vítali potleskom, spevom a niesli ho na rukách do svojho hlavného mesta. Tam ho korunovali za svojho kráľa, ale len na jeden rok. V čase jedného roka kráľovi boli splnené všetky priania a rozkazy. Pravdaže, námorník sa začal zaujímať o veciach okolo seba. To čo sa dozvedel, mu vyrazilo dych. Po roku ho obyvatelia odvezú na pustý ostrov, kde zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie, bude ako obeta pre bohov. Keď sa námorník kráľ spamätal zo šoku, začal premýšľať, čo robiť. Najprv začal budovať akúsi vojnovú loď. Potom na ostrove dal príkaz sadiť ovocné a iné stromy, siať a sadiť zeleninu. Nakoniec dal na ostrove príkaz postaviť pekný dom. Tak sa kráľ námorník pripravil na deň, keď ho domorodí obyvatelia vylúčia z ich ostrova. Môžeme povedať, že sa premýšľajúci námorník vo Freudovej novele pripravil na zmenu života. Myšlienka na večnosť na stretnutie s naším Bohom by mala byť podobná. Urobiť všetko preto, aby sme boli prijatí do Božieho kráľovstva. Už v prorok Daniel napísal: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12,3). Amen.