Meditácia na 19.11.2018
Pondelok 33. týždňa v Cezročnom období | Lk 18, 35-43
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
Vidieť u seba nedostatky, ktoré nás rozčuľujú u druhých
Ten slepec, akonáhle začal vidieť, hneď sa ponáhľal za Ježišom. Po celý čas, čo nevidel - zotrvával bezradne na kraji cesty. Je istý zvlášť nepríjemný druh slepoty. Slepota, ktorá paralyzuje človeka v jeho duchovnom rozvoji, ktorá mu môže spôsobiť dokonca stratu viery, viery v Boha a vôbec v nejaké šľachetné ideály. Totiž: niekto nevidí okolo seba nič, len zlo, faloš, hlúposť, špatnosť a všetko to najhoršie; to v podstate môže človeka znehybniť v nejakej priekope pri ceste. Nevidí nič, čo by ho mobilizovalo, aktivizovalo, povzbudzovalo a pohýnalo ku konaniu. Nevidí nič dobré, nevidí jasné dôkazy Božej starostlivosti, nevidí samozrejmé ľudské čnosti a dobré vlastnosti, nevidí dobrý príklad; nevidí - a preto nemôže kráčať cestou duchovného pokroku. Ale povedzme si úprimne: možno takí ľudia vidia len samých seba a svoju vlastnú tvár v zrkadle! Každý je schopný vidieť navonok to, čo má akýsi ekvivalent v ňom samom. A nemožno vidieť mimo seba to, čo nevidíme v sebe.
Ak vidíme v sebe len neprávosti a akési pretrvávajúce krivdy - tak okolo seba vidíme len prenasledovateľov. Ak je v nás hnev, urážky, zaťatosť - tak aj okolo seba vidíme len ľudí hodných hnevu a odsúdenia. Ak sa sami uzatvárame do ľahostajnosti voči záležitostiam okolia a vôbec voči osudu sveta, ktorá nás paralyzuje a nedovoľuje nám kráčať dopredu. Otvoriť teda treba oči predovšetkým na samého seba, prizrieť sa pozorne sebe samému, vidieť u seba nedostatky, ktoré nás rozčuľujú u druhých. A ešte lepšie: snažme sa vidieť najprv u seba aspoň trocha žičlivosti (žeby jej v nás nebolo?), dobroty, ochoty slúžiť, pochopenia - a uvidíme to aj v druhých. Aby sme takto získali zrak - vyšli z tej akejsi priekopy a mohli ísť za Ježišom.