Meditácia na 29.11.2018
Štvrtok 34. týždňa v Cezročnom období | Lk 21, 20-28
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď uvidíte, že vojsko obkľučuje Jeruzalem, vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu, a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú, lebo to budú dni pomsty, aby sa splnilo všetko, čo je napísané. Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Lebo bude veľké súženie na zemi a hnev proti tomuto ľudu. Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov. Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“
Koniec
Skutočne hroznými slovami predpovedá Pán Ježiš koniec sveta. Ale vlastne koniec dvoch svetov. Najprv koniec toho lokálneho, partikulárneho sveta, akým bol Jeruzalem; jeho zbúranie a zbúranie chrámu bolo pre Židov dokonca horšie, než koniec sveta. A potom koniec celej tej nádhernej planéty, ktorou je Zem - vlasť ľudí; vízia jej konca nachádza už skoro empiricky odôvodnenie v potenciáli čoraz hroznejších vynálezov a čoraz menšieho pocitu zodpovednosti. Ale to až raz kedysi. Ale teraz každý z nás prežíva svoj vlastný koniec sveta, v rôznych sférach svojho osobného života. Bol čas, keď mladý, zdravý, schopný človek mal všetko; postupne stráca jedno za druhým - až nakoniec mu nezostane nič. Koniec nášho osobného sveta to je postupný proces, to je aktuálna skutočnosť, ktorú prežívame zo dňa na deň. A ide o to, aby sme ju prežívali dôstojne, bez hystérie a bez akejkoľvek šibeničnej determinácie. Ten koniec sveta, akým je smrť, treba vidieť ako niečo úplne prirodzené, ako prirodzený je život. Všetko, čo žije, čo skutočne žije - musí zomrieť; len umelé kvety nezomierajú. Treba sa teda s tým koncom zmieriť, ako s niečím normálnym; súhlas so smrťou ide ruka v ruke so súhlasom so životom. A tým ľahšie je súhlasiť so smrťou, čím lepšie využívame život. Kto umiera so žiaľom? Človek, ktorého život bol chudobný, skúpy, skôr vegetatívny; slepé priľnutie k životu by bolo prejavom duchovnej chudoby. A čím viac je život duchovný, kultúrny, vnútorne bohatý - tým menší je strach pred smrťou. Čím peknejší je tvoj život, tým menej budeš za ním smútiť (H. Elzenberg).
Snažme sa teda obohacovať svoj duchovný život: o hodnoty vnútornej kultúry, a predovšetkým o čnosti a zásluhy. Trápi nás žiaľ, ak nie za tým, čo strácame - tak za tým, čo by sme ešte mohli dosiahnuť. Určite nebolo človeka, ktorý umierajúc, nenariekal: a ešte toľko veľa mám urobiť... Možno je teda lepšie nemyslieť natoľko na to, čo strácame, či sme už stratili - ale na to, čo nám ešte zostalo. A ostalo nám ešte veľa dní, a každý deň je na niečo potrebný, aby sme jeho prostredníctvom ešte viac obohatili náš život - a mohli sa rozlúčiť so svetom tým Kristovým rozlúčením: Je dokonané.
YT | GTV | Memento mori | Adieu | ...pśśśt...