Meditácia na 07.12.2018
Piatok po 1. adventnej nedeli | Mt 9, 27-31
Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.
Nech sa o tom nik nedozvie!
Dnes už presne vieme, prečo Ježiš zakazoval uzdraveným osobám, ktoré prežili zázrak, aby o tom nehovorili. Neprišla ešte jeho hodina. Vždy sa však v evanjeliu pri takejto prosbe poznamenáva, že títo ľudia konajú presne opak toho, o čo ich Ježiš prosí. Do istej miery je to prirodzené, veď ten, kto prežil zázrak, alebo nejakú veľkú vec, nedokáže mlčať. Cíti, že to musí povedať iným. V takýchto prípadoch človek vydrží najviac jeden deň, bez toho, aby aspoň v náznakoch nepovedal svojim najbližším čo sa mu stalo, pretože svoje vnútorné pocity a radosti neprezrádzame navonok len slovami, ale celým svojím správaním, celým postojom. Keď je napríklad niekto smutný, nemusí to všetkým rozprávať. Vidia to v jeho tvári, v jeho pohyboch. Podobne, ako smútok sa prejavuje aj radosť, údiv, hnev atď. Ten, kto vedie náboženský život, tiež je to na ňom vidno. Nemusí vykrikovať po ulici, že je kresťan. Mal by sa správať tak, aby to všetci vycítili z jeho postojov.
Svätý František z Asissi raz povedal svojim bratom, aby sa pripravili, že pôjdu po obede kázať do mesta. Prešli mlčky celým mestom a vrátili sa naspäť. Prečo sme nekázali? Pýtali sa ho bratia. Kázali sme, svojím príkladom, znela odpoveď.
Dnešný svet je preplnený slovom, no dychtivý po príkladoch. Mladí ľudia a nielen oni, túžia mať nejaký vzor, nejaký príklad. A majú pravdu, pretože jedným príkladom sa naučia omnoho viac ako hodinami náuky. No tu sa poväčšine človeku vynorí: „Áno má pravdu, aj ja mám rád, keď mi niekto ukáže príklad, len škoda, že tých príkladov je tak málo." A tu sa nám vynára ďalšia otázka: Prečo je tých príkladov tak málo? Odpoveď je jednoduchá: Pretože tí, ktorí by ich mali dávať, ich nedávajú. A kto by ich mal dávať? No predsa my všetci, priatelia. Pretože tým, že nám Boh skrze Cirkev udelil sviatosť krstu a birmovania - prijal nás do svojho vyvoleného ľudu a vlial nám svojho Ducha, aby sme boli ohlasovateľmi jeho kráľovstva. Tak slovom, ako aj príkladom a najmä príkladom. Preto sa správajme tak, aby bol náš život príkladom kresťanského života pre iných, aby sme neboli ako dvaja slepci, ktorí neuposlúchli Ježiša, ale aby sme plnili jeho vôľu, a tak zvestovali Božie kráľovstvo medzi ľuďmi našimi skutkami. Amen.
| YT | GTV | meditácia 2013